Nemocnica je zvláštne miesto

Autor: Marie Stracenská | 4.12.2012 o 11:54 | (upravené 4.12.2012 o 11:59) Karma článku: 15,02 | Prečítané:  1104x

„Čo je vám? Odpovedajte." „Nič, len som nepočula. Prepáčte, čo ste sa pýtali?" Lekárka si vzdychne a od tej chvíle ona aj sestra so mnou hovoria - ako s postihnutou. „Pôj-de-te do ved-ľaj-šej bu-do-vy..." Chvíľu trvá, kým prídem na to, že vedľa vládne lístočkový systém. Konečne som na rade. Po hodine a pol čakania po troch minútach vybavená: „A teraz choďte ďalej. Kam? No kam, na ambulanciu." Požiadam o spresnenie, sú ich tu dve veľké budovy. „Bože, vy ste zas neinformovaná. Oni vás nepripravili," prevráti sestra oči. Evidentne nie. Pri pohľade na výsledky vyšetrení lekárka skonštatovala: „Tlak, alergie, komplikácie, všetko v poriadku. No, občas tu môžeme mať aj takmer zdravého človeka." V tejto chvíli je to skôr na príťaž. Neviem, kde je záchod, prečo niektorých ľudí berú bez poradovníka, ani dokedy sa dá ešte urobiť ultrazvuk. Konečne sa anabáza končí. Mám termín. Ale aj nepríjemný pocit - doteraz mi pripadalo, že svojou prítomnosťou obťažujem. Čo bude ďalej?

Deň nástupu. Hneď skraja  z človeka  vyzlečú dôstojnosť. Už v suteréne sa meníme bytosti v župane a papučiach - a bez tváre. Postupne splynieme s ostatnými šuchtajúcimi sa postavami na chodbách.

Nemocnica vstáva skoro. Už pred šiestou sa zasvieti v izbách. Po sestrách sanitárky a upratovačky a zasa sestry a artiléria lekárov a sestry a dokola.  A hodiny čakania. Nejesť, nepiť, nemaškrtiť. Čakať. Dlhé bezčasie. Dá sa čítať, zhovárať sa. Lenže to sa nikomu príliš nechce. Prirodzene by sa dalo o zdraví a diagnózach. Ale z toho sme už unavení. A tak čas zapĺňa ležanie a rozmýšľanie. A obavy. Ako to dopadne? Už nech to je...

„Len trochu to bude nepríjemné, vydržte", ospravedlňuje sestra bolesť pri vpichu, ako by za bolesť mohla. „Pite, pite, je to vaše zdravie, musí sa vám uľaviť," povzbudzuje iná. „No čo, dievčence, dobre je?", pýta sa upratovačka s  nepredstieraným záujmom. Ležíme splihlo, snažíme sa po operáciách príliš nehýbať, lekár na vizite to vidí: „Tak čo je, dnes sme už mali ísť na tú diskotéku," smeje sa. Inokedy by mi to prišlo ako plytký fór, dnes som za jeho dobrú náladu vďačná. „Dám injekciu od bolesti?", pýta sa sestra večer. „Neviem, skúsim bez nej, ale možno neskôr, môžem vám zazvoniť?" „Zazvoňte, prídem." A naozaj príde.

Nemocnica je zvláštne miesto. Mixuje ostne a láskavosť, prísnosť aj účasť a úprimný súcit. Striedajú sa, lekári aj sestry. Nemračia sa, nesťažujú. Naopak - pýtajú a pomáhajú. Akí ofučaní a naštvaní zdravotníci, čo sa nich stále hovorí? Asi práve nemajú  službu.  

Posledná noc. Do izby vchádza tmavovlasá drobná sestra.  Prišla sa pozrieť, či je všetko v poriadku. Nevie,  že nespím a môžem ju počuť.  „Cicušky, len sa vyspite, spánok pomáha. Zajtra vám bude lepšie," zašepká a pohladí perinu jednej z postelí.

Tá nočná sestra bude na dlho to najsilnejšie, čo si z nemocnice odnesiem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Keď sa raz prezident príde spýtať, čo by mali robiť

Spýtala som sa, čo by chcel a on povedal, aby neboli bezdomovci. Prihlásil sa ku Kollárovi do strany, lebo si myslel, že tam sa to podarí.

KOMENTÁRE

Ficov Smer je v opozícii. Únia má novú vládnu koalíciu

V europarlamente sa rozpadla veľká koalícia ľudovcov a socialistov.

EKONOMIKA

Slovenské elektrárne prehrali boj o Gabčíkovo

Ústavný súd odmietol sťažnosť voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu.


Už ste čítali?