Vôbec nie o cukríkoch

Autor: Marie Stracenská | 20.11.2012 o 9:17 | Karma článku: 14,53 | Prečítané:  952x

„Čo je toto?" Cukríky som jej ráno nedávala, ale v kapse aktovky je plná škatuľka. „To sú... tiktaky od Elinky. Vravela som ti, že mala dnes narodeniny. Rozdávala. A mami, môžem si dať? Odložím si ich v izbičke." No jasné, presne viem, ako rýchlo a kde by skončili. „ Nie. Odnes ich do kuchyne."

Poznám svoju maškrtnú dcéru, akúkoľvek sladkosť stlačí rýchlosťou svetla a keby bolo na nej, nič iné, než sladké, by nejedla. Niekoľkokrát denne to riešime a už nás to dosť nebaví. „Ale..." „Žiadne ale, v detskej sladkosti nebudú." Otáčam sa odchádzam z izby pripraviť olovrant, keď malá ešte raz skúsi: „Ale, mami..." A už sa fakt hnevám. Otáčam sa späť k nej a teraz už kričím: „A ešte jedno slovo o sladkostiach, jedno jediné slovo a nezješ z tých tiktakov ani jeden a celý zvyšok týždňa môžeš aj na kúštik cukru zabudnúť!" Jej tvár sa behom dvoch sekúnd mení z odhodlania na čisté zúfalstvo, kriví pusu a okamžite sa jej z očí vyrinú slzy.

Natieram v kuchyni maslo na rožky a predýchavam. Otočím sa a malá stojí za mnou. „Ale mami, ja so ti chcela len povedať", snaží sa byť rázna medzi vzlykmi, „že to je moja taška a ja už som veľká!" Moja prvá reakcia je znovu hnev: „Nie si zas až taká veľká! O tom ešte dlho budem rozhodovať ja, kedy budeš sladké! A ešte to chvíľku skúšaj a tie tiktaky ti celkom vezmem."

Malá odchádza do detskej. O chvíľu prídem za ňou. „Mami, ja ti chcem povedať pravdu. Tie cukríky nie sú od Elinky. Dalo mi ich také dievčatko, kamarátka. Spýtala, či mi ich má kúpiť a ja som povedala a-áno..." už zas začína naťahovať. Vyvalím oči, ale snažím sa ostať pokojná. „Dopíš si úlohu, keď skončíš, porozprávame sa." O chvíľu si spolu sadáme do kresla. Hovorím, ako sa ťažko zarábajú peniažky, prečo si netreba od iných brať a prečo treba rozmýšľať nad tým, kým niekoho o niečo poprosíme. Malá prikyvuje, rozumie. Vie, že urobila niečo, čo sa nemá. Preto aj predtým klamala. „Nepovieš ma tatinkovi, prosím?"

O hodinu sú s tatom na karate. A ja neviem zabudnúť na tú rýchlu a strašnú premenu jej tváre, ktorú spôsobil môj krik. Nechcela som, nechcem ju rozplakávať... A dochádza mi, čo mi to vlastne povedala. Je to moja taška a ja už som veľká. Ona si nemala vziať cukríky od cudzieho dievčatka. Ale ja som ich nemala nájsť. Má pravdu.

Vybaľujem jej tašku po škole, aby som v nej našla pokrčený uterák a mokré rukavice, zabudnuté úlohy a rozlámanú ceruzku. V presvedčení, že robím dobre, že pomáham, to robím za ňu. Úplne hlúpo. Ona je tá, ktorej to prislúcha - ja môžem len sedieť vedľa a pomáhať. Už je veľká. A keď mi to dôležité povedala, nepočula som to. Potrebovala som viac ako hodinu, aby mi došlo, že moje šesťročné dieťa mi zas dalo lekciu.

O chvíľu prídu. Sadneme si k večeri. A ja jej poviem, mala si pravdu, Julinka. Oddnes si tašky vybaľujete sami, sú vaše a ja vám do nich nemám čo liezť. A na oplátku vám verím, že v nich nebudete nosiť to, čo by sa mi nepáčilo. Julinka so slzami v očiach povie - platí.  Poďakujem sa jej.  Neviem, či rozumie, keď jej hovorím, že ma dnes niečo naučila. Ale to nie je podstatné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?