Teta Ruženka

Autor: Marie Stracenská | 14.11.2012 o 11:22 | Karma článku: 15,57 | Prečítané:  1342x

Teta Ruženka nevidela. Mala chorú nohu a už nevedela chodiť bez pomoci. Maličká, trochu zhrbená, s priesvitnou tvárou starých ľudí. Mala jemné ruky, keď sa ma chytila bolo to ako dotyk motýľa. Teta Ruženka bola prastará teta dávneho priateľa mojej sestry. Do 99 rokov žila sama vo vlastnom byte, keď mala sto, presťahovala sa do penziónu.

Izba tety Ruženky bola jednoduchá. Posteľ, stolček, dva obrázky zložené z kúskov papiera, asi výsledok tvorivej dielne. A televízor. „Načo?", - pýtala som sestry. „Na to, na čo má aj rádio", odpovedala mi. Bolo to to, čo tetu Ruženku spájalo so svetom. Počúvanie rádia, počúvanie televízie. Mala sto rokov, ale potrpela si na správy. V noci na rozhovory a pomalú hudbu. Ako mnohí starí ľudia slabo spala. Tie slová, ktoré jej cez éter hovorili o svete, milovala.

„Ja vás poznám", povedala mi, keď ma k nej sestra vzala prvý raz. Pohladila ma po líci a bol to dotyk taký slabý, akoby ani nechcela, aby som ho cítila. Ako by nechcela obťažovať. „Počula som vás", povedala mi. „Ste veľmi pekná. Nevidím vás. Ale ste mladá a mladí sú všetci pekní. A poznám váš hlas, máte ho rovnaký ako sestra a ona je veľmi pekná."  „Teta Ruženka, veď ani mňa ste nevideli", usmiala sa sestra. „Na to nemusím vidieť", usmiala sa teta Ruženka a ďalšiu dlhú chvíľu sme mlčali. Ale nebolo to prázdne mlčanie. Sedeli sme na kraji jej postele a každá sme ju držali za ruku. Stará múdra pani a o veľa generácií mladšie žaby. Teta Ruženka mi pripadala krehká ako šálka z jemného čínskeho porcelánu. Preto ma trochu prekvapilo, keď sa celkom vecne pýtala na politiku a okomentovala pár verejne známych ľudí. Akoby bola osobne pri udalostiach a tých ľudí poznala. Žiadne poblúdené myšlienky, vedela presne, čo sa v tých dňoch deje. A potom spomínala, porovnávala ako bolo kedysi, veľa sa nás pýtala. V hlave jasno a v srdci mier. Za sto rokov zažila veľa, a určite nie len dobré. Ale nikdy som ju nepočula sťažovať sa.

„Tak dobre je mi. Ja mám krásny život", povedala teta Ruženka keď sme sa lúčili. Vyrovnaná a spokojná ako málokto. Nespýtala sa, kedy prídeme zas. „Nikdy sa to nepýta. Nechce, aby mi  návštevy pripadali ako povinnosť", vysvetlila mi sestra.

Dnes na mňa padol splín. Asi nízky tlak a kopa starostí.  Na tetu Ruženku som si nespomenula roky. Prečo dnes, neviem. Ale dobre sa stalo. Tetu Ruženku som stretla len párkrát. Ale bolo to dosť na to, aby som si v dni ako dnes mohla povedať - neblbni, ideš. Svet je skvelý. Máš krásny život.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?