Slabiky

Autor: Marie Stracenská | 8.10.2012 o 13:23 | (upravené 8.10.2012 o 13:30) Karma článku: 24,10 | Prečítané:  3295x

„Keď, keď, ja to neviem, snif. Neviem to..." Malá pusa ako podkovička, oči červené, aj celá tvár. Plače už určite dlhšie. Práve som prišla domov, pol deviatej večer. Pánečky. „Tak mi to ukáž, Matúško. Čo sa deje." Na stole hárok papiera so slabikami. MA a MO, SE, LI, MI... „Skúsime prečítať? Tak, čo je toto za písmenko?" „M." „A toto?" „O." „Tak a spolu to je?" „ME?" Uf. „Matúško, keď je to M a O, ako by to mohlo byť spolu?" „Vidíš, neviem, snif." „Ja viem, ja viem! To je mo!", poskakuje vedľa neho sestra. Hárok prečíta zhora zdola bez chyby za pol minúty. „Tak to skúsme ešte raz." Trápime sa ešte pár minút. Je neskoro. Nemá to význam. Treba cvičiť zajtra.

 „Už hodinu nad tým sedí, posielal som ho hrať sa viackrát, ale nechce to vzdať. A vidíš, nejde to," polohlasom vysvetľuje manžel, keď drobec pribehne s novou vlnou žiaľu: „A ešte som zabudol! Zajtra je hudobka. A ja som mal napísať husľový kľúč..." Chcem povedať - už to nechaj, ale viem - mrzeli by ho výčitky od učiteľky. Tak dobre, päť minút tomu ešte dáme. To, čo vykresľoval posledný raz husľový kľúč nepripomínalo ani vzdialene.

               

Zbieram trpezlivosť na ďalší mač a dopredu vymýšľam, ako ho utíšim po ďalšom trápení. „Tak to skúsme. Pozri, takto sa píše. A teraz ma len počúvaj a ťahaj čiary ako budem hovoriť, dobre? Slimáčik, keď už je skoro obkrúžený vytiahneme čiarku hore, zatočíme smerom ku skrini, rovno dolu cez slimáčika a na konci už len maličká zákrutka zas ku skrini." „A ešte bodka na konci tej poslednej zákrutky, maminka." Zviera ceruzku v malých prštekoch, až mu zbelejú kĺby. Nádych, výdych. Pomaly kreslí medzi piatimi čiarami, popisujem slimáčika a čiary a krútenie smerom k skrini - a jéj! Konečne husľový kľúč! „Super, Matúško! Vidíš, krásny si ho napísal!" „Tato, aha! Aký som napísal husľový kľúč! Dobre, tak ešte do konca riadka..."

             

Jeden večer. Dve bitky. Jedna zďaleka nevyhratá, druhá prekvapivo víťazná. Koľko večerov nado mnou takto stála mama. To malé L vôbec nešlo, ani veľké F. Tak strašne ťažko a dlho - a zrazu - všetko sa rozbehlo samé od seba. Možno to bude mať rovnako. A možno nie. Každý deň zas a stále s novou  energiou. Koľko sily sa musí skrývať v tých malých hlavách a rukách. Každý deň musí byť schopný rozkázať si a skúšať všetko odznova. My veľkí sme len pešiaci. Tieto vojny si malí generáli musia vyhrávať sami.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?