O chvíľu sa usádzame do lavíc, kňaz prichádza ustrojený, obklopený miništrantmi. „Táto omša bude katolícka. Vítam tu však aj ľudí iných vyznaní, aj tých bez vyznania. Vítam vás všetkých. Som šťastný, že ste tu. Prijmite túto omšu ako príležitosť zamyslieť sa, pozrieť sa do seba." Ľudia sa usmievajú, nie som asi jediná, kto takéto niečo počuje na začiatku bohoslužby po prvý raz. A kňaz pokračuje. „Pre tých, ktorí možno nevedia, bude to tak trochu telocvik. Chvíľu sa sedí, potom stojí - stojí sa pri slove Božom. Kedysi sa počas omší stálo celý čas, bolo nemožné sedieť, mať pohodlie. Lavice máme až od baroka. Sú výsledkom lenivosti, spohodlneli sme. My budeme teda občas stáť. Pretože omša je príprava na púť. Celý život veriaceho by mal byť takou púťou - kedykoľvek by mal byť pripravený vstať a kráčať - tam, kam ho najviac treba. Preto sa aj na omši pri slove z Písma stojí - aby aspoň takto dali veriaci najavo, že nie sú zasedení, že sú pripravení vyraziť a pomáhať." Kňaz vysvetľuje čo sa kedy bude diať. Potom sa odmlčí. Zavrie oči, rozpriahne ruky. Ostane tak dlhú chvíľu. Oči znovu otvorí, nadýchne sa a krásnym hlbokým hlasom začne: „Pán s vami."
Čítania, hudba, kázanie. Kňaz je vážny iba pri modlitbách. Odpovedá mu len hŕstka ľudí, oveľa menej než som zvyknutá z kostolov u nás, oveľa menej ľudí sa modlí s ním. Pri rozprávaní kňaz vôbec nie je vážny. Robí žartíky, sám sa smeje. Keď si novomanželia povedia áno, zatlieska im.
Ešte nikdy som nebola na omši, ktorú slúžil farár v teniskách. Ešte nikdy som nebola na omši, kde by kňaz zvlášť vítal ľudí iného vyznania a kde by neznalým vysvetlil, čo sa prečo deje. Bola to prvá omša, kde som počula ľudí úprimne sa smiať. Bola to nádherná omša. S úžasným sprievodcom. Bolo to miesto, čas a ľudia, kde bolo tú niečo vyše hodinu všetko presne tak, ako má byť.