Už viem, že bažant lieta z koruny aj celkom vysokých stromov. Že trvá aj tri týždne, kým zvieratá rozoberú mŕtvu mačku. Aké slnečné okuliare nosil neznámy motorkár asi z Hamuliakova. A že igelitový bodrel je všade. Každý raz o pár metrov ďalej.
Nenávidím dve veci. Ranné vstávanie a beh. Teraz sa obe dejú. A je to príjemné. Už to nie je prvý raz. Už nechýba dych a nebudú ma ďalšie dva dni bolieť svaly. A už viem, že pomáha, keď predtým spím aspoň sedem hodín. Nohy potom nie sú ťažké a ranný súboj teplej periny so svetom za oknom nie je dopredu prehratý. Beh sa strieda s rýchlou chôdzou. V hlave čisto a v ušiach len zvuk srdca a dychu. Poď.
Stihnem sa vrátiť, kým môj muž odchádza do práce. Zadýchaná ho vyprevadím a o chvíľu už s úsmevom „dobré ráno, zbojníčkovia, treba vstávať". Všelijako sa dá dokazovať, že sme sami sebou. Že si vieme v sebe urobiť poriadok, robiť niečo pre seba, tráviť dni tak, ako chceme, nie ako nás ženie prúd všednosti a povinností. A tento spôsob - je skvelý a nestojí skoro nič.