Obhajoba

Autor: Marie Stracenská | 8.6.2012 o 15:57 | Karma článku: 11,71 | Prečítané:  801x

„Prosím vás, idem na obhajoby. Kam?", pozerám sa vo vestibule FSEVky na vrátnika a čakám nasmerovanie. Premeria si ma: „Hm, hm... A to neviete kde? Ani ja nie. Tak asi tu doľava a dozadu potom." Za dvoma rohmi mi kýva dievčina v nohavicovom kostýme a lodičkách. Poznám ťa? Veď to je moja diplomantka! Doteraz som ju videla len v džínsach. Úplne iný človek. „Poď dnu, tu sa skúša", vedie ma do triedy, kde sme sa učievali. „Vy ste tá P., čo volala, že bude na štátnice meškať?", pýta sa ma asistentka. Ja a študentka? Asi pani kúpim bonboniéru. „Nie, prišla som len na obhajobu."

Odpovedajúca dievčina má dva mesiace do pôrodu.  Zuzke vedľa mňa sa trasú ruky -už by to mala rada za sebou. Traja ľudia v komisii pijú kávu, pred nimi chlebíčky a na zelenom obruse kvety. Podchvíľou sa k sebe naklonia a polohlasom rozprávajú - nečudo, že odpovedajúca znervóznie, šúcha si rukami tvár a prekrižuje dlane. Ale ide ďalej, len nestíchnuť, to by vyzeralo, že nevie. Fuch, je to poriadne dávno, čo som sa klepala rovnako - ale ten mrazivý pocit si pamätám stále. Bola som úplne mimo, štátnicový deň sa stráca v hmle ohromnej únavy a stresu.

Prichádza rad na Zuzku. Ťahá si otázky, píše prípravu. A potom obhajoba diplomovky. Zapína projektor a prezentuje v powerpointe . Gestá, hlas, forma aj obsah - pozerám a počúvam s uznaním. Je suverénna, lepšia, než mnohí manažéri a profíci, ktorých som videla. Hovorí o veciach, ktoré pozná len z kníh - akoby s nimi robila celé roky. Moje uznanie.  Veľa snahy a dobrá príprava v škole. Zuzka skončí a komisia sa obráti na mňa. Veď je to aj moja - konzultantská - práca. A pocit z  vlastných štátnic je späť v plnej sile. Trasie sa mi hlas, ale - viem, že musím odpovedať suverénne, hovoriť pokojne, k veci a odborne. Presne tak to očakávajú. Usmievajú sa, prešla som. Prešli sme obe. Pochvália nás, „túto časť ste zložili".

Po hodine Zuzka doodpovedá a ja odchádzam. Vrátnik mi uznanlivo kývne. Už si nemysli, že som popletená študentka. V ruke celkom dospelácky nesiem Zuzkino poďakovanie - kvety. A v sebe pekný pocit zo šikovnej študentky, ktorá rozumie tomu, čo chcela študovať a už začína robiť prácu, ktorá ju bude baviť a bude ju robiť dobre. Dievčiny, čo sa naučila písať ľavou rukou, keď mala pravú zlomenú. A keď vzápätí vybuchla s dlhým zápalom, robila z postele, aby všetko stihla. A mám fajn pocit aj zo školy, čo dáva študentom priestor a učí ich užitočné veci. Dnes mám chuť veriť, že sem chodí väčšina takých. Deciek, ktoré tie nároky aj učivo prijímajú a fakt sa chcú posúvať. Jedna škola a jedna študentka. Iba dve malé kvapky. Ale aj dve kvalitné kvapky sú viac, než žiadna. Dobre je na svete.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Keď sa raz prezident príde spýtať, čo by mali robiť

Spýtala som sa, čo by chcel a on povedal, aby neboli bezdomovci. Prihlásil sa ku Kollárovi do strany, lebo si myslel, že tam sa to podarí.

KOMENTÁRE

Ficov Smer je v opozícii. Únia má novú vládnu koalíciu

V europarlamente sa rozpadla veľká koalícia ľudovcov a socialistov.

EKONOMIKA

Slovenské elektrárne prehrali boj o Gabčíkovo

Ústavný súd odmietol sťažnosť voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu.


Už ste čítali?