Zákruta v päťdesiatke

Autor: Marie Stracenská | 18.5.2012 o 15:15 | Karma článku: 12,24 | Prečítané:  934x

Veľká záhrada, kopa zeleniny, každý deň od rána do večera čo robiť. Zlomenina nohy sa ťažko hojí, ale ona bola vždy bojovníčka. Tak sa v  Černovej stará o domček a hospodárstvo. To je dnes svet Milky Demkovej. Je vám to meno povedomé? Môže byť. Kedysi sa každý deň hlásila z rádia - a jej práca bola krásna. Pravidelne ďakovala slušným vodičom a ľuďom na cestách. Komu sa stalo dobré alebo zlé napísal do redakcie alebo priamo jej. Na stole mala kôpky nevybavených listov a plnú skriňu tých vybavených. Čítala každý jeden. Písala si na okraje listov poznámky a potom na papier s troma kópiami ťukala poďakovania. „Tomuto pánovi patrí naša dnešná Skladba cti." Tak sa končila väčšina z nich. Milka je jedna z legiend rovnako legendárnej relácie Pozor, zákruta! Tá práve teraz oslavuje päťdesiate narodeniny. Bývalí zákrutiari si preto dali rande a spomínali.

Keď som tam ako dievča nastupovala, nahrávali sme na kazetové magnetofóny. Pásky sme potom odniesli na zhrávacie pracovisko, kde nám záznam prepísali na iné pásky, veľké kotúče široké ako platňa a hrubé asi centimeter. Strihačka bol veľký pult meter krát meter. Pred každým spracovávaním materiálu sme si najprv museli nožničkami nastrihnúť „lepky" - tenučkú pásku na asi dvojcentimetrové kúsky. Olepili sme nimi celý pult dokola, potom to už šlo rýchlo. Pohnúť pás, zastaviť - pri brzdení sa krásne špinili prsty. Záznam rozstrihnúť, nájsť pokračovanie a zlepiť. Vystrihnuté kúsky výpovedí sme hádzali rovno do koša pri pulte - a neraz  som ich z neho po príliš rýchlych strihoch vyťahovala a hľadala chýbajúce písmenká. „A" meralo na páse aj 40 centimetrov a „P" sotva 15. V mojich prvých rokoch - teda začiatkom deväťdesiatych, sme ešte písali na strojoch, cez kopirák, aby mal text moderátor, režisér, technik a produkčná. Počítače prišli až postupne.

Redakcia bola vždy plná hlavne chlapov. Férových a nápaditých, ktorí sa prácou zabávali. Redakcia fungovala v obrátenej pyramíde aj mimo nej, možno to bolo cítiť aj z vysielania. A možno preto sme ostali priateľmi. Mnoho reportáží vznikalo ako tipy od divákov. Je toho veľa, na čo všetci bývalí zákrutiari spomínajú. Napríklad na krédo šéfa „nerobme pokusy na poslucháčoch" - keď púšťal za mikrofón len tých, ktorých sám mesiace cvičil a učil čítať. Alebo režisérkino „nikto na teba nie je zvedavý unavenú, usmej sa za tým mikrofónom".

Zvučku Zákruty spoznávajú ľudia dodnes v Česku aj na Slovensku. Tam tam ta ramtam tam tam.... zaškrípanie bŕzd a výkrik - pozor, zákruta! Najprv sa vysielala len štvrťhodinu, potom ju predĺžili na pol a dodnes má bezmála hodinu. Pravidelne frekvenciách Rozhlasu od trinástej, už desaťročia. Kedysi tvorilo redakciu 15 ľudí, teraz dva a pol chlapa. Ozvala sa dnes, aj zajtra, aj pozajtra ju možno počuť.  Je dobré, keď sa dobré veci nemenia :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?