Vlasy a štafety

Autor: Marie Stracenská | 2.5.2012 o 11:35 | Karma článku: 12,43 | Prečítané:  1104x

„Čakala som ho doma, trochu som sa bála. Prišiel, pozdravil deti, pozrel sa na mňa a začudoval sa, že mám na hlave šatku. Objal ma a chytil zozadu na krku, chcel si ma pritúliť, aby ma pobozkal. Ale uprostred pohybu stuhol. Keď si uvedomil, že pod jeho rukou na krku nie je hustý vrkoč. Že tam nie je nič. Nepobozkal ma, bez slova sa otočil a celý večer so mnou neprehovoril." Tak mi prababička rozprávala príbeh svojich vlasov a odvážneho kroku - keď ťažkú hustú dlhú hrivu nechala ostrihať na mikádo. Manžel jej to dlho nevedel odpustiť. Ale vzoprela sa.

Aj svojej dcére nechávala potom účes len po bradu, veď dlhé vlasy ju samu tak veľmi otravovali - nenechá predsa trápiť sa vlastné dieťa. A tak jej dcéra, moja babička, dlhé vlasy nikdy nenosila. Rodičia jej ich vždy nechali skrátiť. Ale ako to býva, veľmi po nich túžila. A ako to tiež býva - dlhovlasú štafetu presunula na svoju dcéru, moju mamu. „Sedela som a znášala to dlhé česanie a zapletanie. Koľkokrát mi chalani v škole namočili cop do atramentu! Ako zle sa tie vlasy pchali pod šermiarsku masku. Ale aj tak - musela som ich znášať, tak mi to prikazovali", komentovala svoje detské trápenie často moja mama. A okamžite keď dospela sa nechala ostrihať. Dlhý účes si už nikdy potom nenechala dorásť.

Lenže - aj ona svoju nenávisť k tomu, čo jej nanútili v detstve preniesla ďalej. Na svoje dcéry. Vždy som túžila pohadzovať hrivou, robiť si rôzne účesy a vlasy motať, viazať, vyčesávať. Lenže s niekoľkocentimetrovými, k akým ma tlačila mama, to nešlo. A aj ja, ako náhle som dorástla, som si nechala dorásť aj vlasy. Na protest maminým snahám. A aj som ich potom zhodila strojčekom úplne dohola. Vlasy sú moje, moja sloboda, budem si s nimi robiť čo chcem!

A potom prišli deti. Už na svet si priniesli páperie na hlave. Dlho ho nepribúdalo, ale zrazu - kučeravé, ryšavé, krásne. No nepestujte to. U dievčatka je to pohoda. A chlapčekovia máničky sú predsa  krásni...

Prvý zlom nastal pred pol rokom. „Maminka, ja to chcem na chlapčeka", fňukol Matúško na kaderníckom kresle po tom, čo mu na moje požiadanie slečna len začistila rozštiepené končeky. No, tak dobre teda. Tak na chlapčeka, vydýchla som so zaťatými zubami.

„Musíme na to zobrať strojček, strašne sa potí, chudáčisko", vyriekol včera do všeobecnej večernej pohody môj muž.  Totálne ju tým zrušil. Alebo som to možno bola ja podráždenou odpoveďou: "To nepripadá vôbec do úvahy, som kategoricky proti." Tak sme dohovorili. Až do chvíle, keď som môjmu krásnemu chlapčekovi s  účesom pážatka dávala pusu na dobrú noc. „Maminka, ja to chcem strojčekom..."

Sú to len vlasy. Vlasy. O nič nejde. Stále to bude on. A možno bude rovnako krásny. Nebude. A možno bude.... Keď som si včera večer líhala, bolo to ťažké usínanie. A došlo mi, že aj ja so sebou vláčim rodinný vlasový štafetový kolík. Asi je načase ho odložiť. Och. A možno bude rovnako krásny. A možno si to husté zvlnené kučeravé ešte niekedy nechá dorásť. A možno nie. A možno áno...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?