V kúpeľoch v Lučivnej zameraných na dýchanie sme boli už vlani. Už vtedy ma neprestávala prekvapovať láskavosť sestier a personálu k deťom a ich nesmierna zhovievavosť. Kým sme sa sem chystali po roku znova vravela som si - hádam sa to medzičasom nezmenilo. Nuž, zmenilo. Akoby tolerancia k deťom ešte narástla. Že skoro po každom jedle treba meniť obrus na stole? Rátame s tým, veď tu jedia malé deti. Rozbitá pomôcka na dýchanie? To sa predsa občas stane. Deti so smiechom a krikom naháňajúce sa po chodbách liečebného domu? Veď to znamená, že je im dobre, pohoda.
V reštaurácii býva pustený televízor takmer výlučne na detskom kanáli. Deti sa striedajú, len chúďa čašníčka počúva dookola tie isté zvučky a rozprávky. Stále je však rovnako milá a obratne sa vyhýba meter dvadsať vysokým tvorom, ktorí sa všetkým pletú pod nohami.
Herňa je večne plná. Hluk v nej chvíľami pripomína depo najvyššej kubatúry na majstrovstvách sveta cestných motoriek. Stolný futbal? Jasné? Kreslenie? Tu máte vymaľovánky. Kocky? Aha, tu, keď poskladáte, odložte ich. A áno, vymením rozprávku - dievčina, ktorá má herňu na starosti má oči úplne všade a energie za polovicu rodičov. Tí vďačne oddychujú pri stolíkoch, hľadiac na hocičo na obrazovke, nech sa aspoň chvíľu drobci hrajú sami.
Chlapík od klziska a aj ten, čo púšťa vlek, trpezlivo asistujú pri požičiavaní všetkého náradia - jasné, poriadne si skúste topánky, nemôžu tlačiť. Potom rodičom pomáhajú dvíhať zo zeme malých, ktorí ešte poriadne neovládajú lyže ani korčule.
Za vyše týždeň, čo sme tu, sa nenašiel človek, ktorý by na všadeprítomné deti reagoval podráždene. Hovorí sa, že deti a prdy človek znesie len svoje vlastné. Zdá sa, že v kúpeľoch v Lučivnej o tom nepočuli. Vďakabohu! :)