Noc a ráno

Autor: Marie Stracenská | 25.1.2012 o 12:55 | Karma článku: 12,68 | Prečítané:  1191x

Už tretiu hodinu na nočných cestách. Po celom dni v práci predtým. Uf... Kilometre ubiehajú neskutočne pomaly. Ešte šesťdesiat. Keď budem mať šťastie, do trištvrtehodiny to dám. Rádio hrá stále rovnaký hluk, navyše treba každú chvíľu prelaďovať. Cudzia krajina, cudzie stanice, nepáči sa mi to. Ťuknem do gombíka. Ticho, len hluk motora a kamienkov pod kolesami. Tak ešte päťdesiatpäť... Automatika v hlave registruje značky, zotrvačnosť v rukách a nohách ma vedie do cieľa. A v hlave? Len sama so sebou, už dlho. Na čo myslieť?

Ranná tma v byte, chystám sa do práce, všetci ostatní ešte spia. „Maminká! Maminká!" Hlas z detskej je uplakaný a zúfalý. Tato vstáva, čo sa deje? Tato vychádza z izbičky s vzlykajúcim dieťaťom v náručí. Malá sa naťahuje po mne. Beriem ju na ruky, mokré líčko mi zamočí tvár. Sála z nej teplo, drobnými horúcimi ručičkami ma pošteklí na krku. Upokojím ju, prejdeme sa spolu. Položím ju na chvíľku na zem. V tmavom byte slabučko osvetlenom tlmenou žiarovkou sa črtá drobná silueta vo voľnom pyžamku, strapaté vlásky rozhodené po chrbátiku. Obzerá sa, ramienka zvesené, pod pazuchou plyšák. Zastaví tata a natiahne k nemu dohora ruky. On, obrovský chlap a pre to drobné stvorenie stelesnenie bezpečnosti, sa zohýna a jemným pomalým pohybom ju dvíha. Malá ho objíme ho celou silou: „Škaredé sa mi snívalo", vzlyká. A čo Julinka, snaží sa tato zistiť. Oj, nie, nepýtaj sa. Spomeniem si na svoje vlastné škaredé sny, vyrozprávať ich je rovnaké zlé ako snívať. Nič, Julinka, nič, to prejde, čičíkame obaja. Tato s dcérou si sadajú na gauč. O pár minút neskôr obaja driemu. On uvoľnený, maličká zavŕtaná v jeho náručí. Prikrývam ich dekou. Ešte polhodinky si môžu pospať, kým bude treba vstávať do škôlky. Tma pomaly povoľuje. Pohladím malého v postieľke, tiež spí. Nebudím ho, len mu potichu zaželám pekný deň. Skloním sa nad dievčatkom v tatovom útočisku. Otvorí oči a natiahne ruku. Ohmatá mi tvár, dotkne sa náušníc, šatky na krku a zhlboka sa nadýchne. Pekný deň, Julinka, hovorím. Neodpovie, len sa usmeje. Pritiahne si svojou malou ručičkou bližšie moju tvár k jej. Malý jemný bozk. Ruku mi stisne a chvíľu nepustí. Potom sa zas uvoľní a zamotá do bezpečia tatovho náručia. Než za sebou zatvorím dvere, ešte sa posledný raz poteším pohľadom na nich. Ľúbim vás najviac, šepnem na odchode.

Kratučký film. Z dnešného rána. Kol dokola pár scén... A - zrazu parkujem pred hotelom. Aký pekný bol koniec dlhej cesty a nekonečného dňa. Ako jeho začiatok...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?