O deň neskôr, o dva dni, ten istý deň po pár hodinách.

A zas zakrátko. Tentoraz doplnené: „Maminka, poď sa so mnou zahrať. Budeš tí zlatí, dobre? Tých je menej, aby som vyhral."

Podobné výjavy skladá už asi rok. Vždy sú iné. Obranné valy a zástupy bojovníkov z radov rytierov, gormitov, malých kondervajíčkových panáčikov a legových figúrok. Malé bojové scény sa odohrávajú na rôznych miestach bytu. Zbieram ich obrázky, príbehy nie vždy stíham. Dobrí sú v nich dobrí a zlí vždy s prehľadom prehrajú.

„Maminka, ukážem ti niečo. Aha, to je bitka pri Kreščaku. Tam anglickí lučištníci porazili francúzskych rytierov. Prišli so zbraňami, ktoré tí druhí nepoznali. A toto je vieš čo? To je jeden generál, ktorý išiel do Ruska a premohla tam celé jeho vojsko zima, neboli na ňu pripravení a zamrzli. A ešte ti ukážem jedného veľmi statočného. Tento bojovník bežal veľmi ďaleko aby povedal ostatným, že jeho vojsko zvíťazilo, to sa stalo v Aténach." Hľadím na jeho výtvor na stole, malý zatiaľ sedí vedľa na gauči a listuje hore dolu v tatovej knihe. Ukazuje mi obrázky, čítať ešte nevie. Dychtivo a zapálene hovorí o udalostiach, o ktorých ani ja toho veľa neviem. „A prečo ten ujo bežal, Matúško, vieš?" „Musel oznámiť, že zvíťazili a potom od vyčerpania úplne odpadol. Tak ďaleko bežal ako od nás do Bratislavy a ešte viac!" Hovorí rýchlo, prštekom ťuká do stránky. O chvíľu odbehne. A ja viem, čo o desať minút nájdem v detskej.

Možno z neho raz bude stratég. Možno bude písať príbehy. Verím, že na to, čo ho popri hraní učí tato o histórii, úplne nezabudne. Má len päť a pol roka. A síce jednoduchým slovníkom a pomocou detskej logiky - ale o kohortách, obranných líniách aj starobylom spôsobe stavby ciest či rôznych druhoch brnenia vie čo to už naučil aj mňa.