Tichý rozhovor

Autor: Marie Stracenská | 19.1.2012 o 10:14 | Karma článku: 14,25 | Prečítané:  1567x

Drobný muž sedí na posteli, je vysoká, nohami nedosiahne na zem. Hovorí veľmi ticho. Aj tak by som mu nerozumela. Jeho slová mi jednoduchou angličtinou prekladá drobná tmavá dievčina. Nikdy predtým som nepočula jazyk paštu akým sa hovorí v Afganistane. Znie mi spevavo a  slová sa podobajú. Muž sa občas pozrie za môj chrbát, na chlapčeka a dievčatko, ktorí sa na zemi hrajú s mamou. Dve krásne okaté deti. Tretie, najmenšie, spí. Spod periny vidno len háčkovanú ružovú čiapočku. Polročné dievčatko. Ani nevie, čo všetko už má za sebou. Rovnako ako oni všetci.

„Tu na Slovensku sme asi tri mesiace", počúvam preložené slová muža. „Prečo sme odišli? Lebo doma to nebolo bezpečné." Čakám argumenty o vojne a zlej situácii, už som to počula predtým. Videla som dospelých, ktorí odišli zo svojej krajiny. Ušli na západ hľadať šťastie a lepšie podmienky. Ale dospelí s troma deťmi, navyše dosť malými... To museli mať fest vážny dôvod. Nechcem sa vypytovať, muž sám pokojným hlasom vysvetľuje:" U nás v dedine bol jeden veľmi bohatý muž. Rozhodol sa, že chce svojho syna oženiť s mojou dcéru. Áno, touto. Má jedenásť rokov. Jeho syn má dvadsať sedem." Obzriem sa na drobné copaté dievčatko, vyzerá na sedem - osem rokov. A to ju chcel zaňho oženiť teraz, pýtam sa. „Áno, teraz. Najprv o tom len hovoril, prišiel o ňu požiadať. Nechceli sme, ešte je malá. Potom sa začal vyhrážať. Báli sme sa ju púšťať do školy. Mali sme strach, že ju unesie. Občas sa také stane. Videl som to u iných. A keď to začalo byť najhoršie, vedeli sme, že musíme odísť." Mama, otec, jedenásťročné dievčatko, päťročný chlapček a dvojmesačné bábo. Dvojmesačné... Keď mali toľko moji malí, lietala som medzi plienkami, mliekom a plačúcimi uzlíkmi a bola rada, keď som sa stihla osprchovať. Opatrovala som ich ako maľované vajíčka, stála teplota, mlieko každú chvíľu, čisto a ticho, aby ich nič nerušilo v spánku. Oni vzali dvojmesačné bábo a ušli s ním tisícky kilometrov. Vlakom, autobusmi, pešo. „Dlho sme išli lesmi, bolo už chladno, veľakrát sme zmokli. Keď sme prišli sem do tábora, žena ochorela. Ale už je zdravá, našťastie", pozrie sa na ňu mäkko muž.

Vrátiť sa asi nechcete... „Nie," krúti hlavou muž. „To sa ani nedá." Priniesli ste si niečo? „Na balenie nebol čas, len pár vecí pre deti, dve tašky a išli sme. Bolo to rýchle. A čo sme im povedali? Nemuseli sme vysvetľovať. Malá sa bála, bola rada, že odchádzame, vedela, čo by ju čakalo."

Nikto z nich zatiaľ nevie po slovensky. Len poďakovať sa a pozdraviť. Keď mužovi podávam ruku a želám veľa šťastia, usmeje sa. „Ďakujem", hovorí,  „aj vám veľa šťastia." Namiesto na mňa pri tých slovách pozerá na svoju ženu a deti. Verí, že na Slovensku už ostanú. Že tu nájde pre nich všetkých pokoj. Dúfam, že sa nemýli.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?