Najviac som z neho poznala jeho maličkú ruku. Vždy na Vianoce, keď sme čakali pod stromčekom, sa zrazu otvorili dvere na našom byte (to mu babičky vždy požičali kľúč), spoza dverí vykukla ruka v bielej rukavičke (prababičkinej, s čipkou), zazvonila zvončekom a zmizla. Potom sa v otvorených dverách už objavil len kôš s darčekmi. Tušili sme, že to nie je žiadna nadprirodzená bytosť, čo k nám zvoní. Že je to drobný sused sme zistili až v dospelosti.
Raz takto okolo sviatkov sme sa s babičkou vracali z nákupov a suseda stretli na chodbe. Babička mu navrhla, nech si príde po cukroví. Dávala mu ho zabalené v peknej škatuli, on sa v našej kuchyni ošíval, nevedel, kam pozrieť. Začala mu želať pekné sviatky a ďalší rok, zdravie a šťastie. A on jej odpovedal: „Viete, ja si zo všetkého najviac želám pokoru. Lebo keď ma niekedy opustí, keď niekedy zabudnem, Pánboh mi to hneď pripomenie. Keď zabudnem aké krásne je byť zdravý, hneď sa nachladím. Keď som spokojný, že sa mi niečo darí a myslím si, že som majster sveta, pokazí sa mi drahá práčka alebo pripáli obed. A keď si myslím, že môžem o všetkom rozhodovať, just sa mi najmilší holúbok nevráti na kŕmenie. Pokoru si želám. Aj vám. Aby nám Pánboh nemusel pripomínať."
Stála som na prahu kuchyne a pozerala na dvoch starých ľudí, ako si trasú rukou a s úplným pochopením si pozerajú do očí. Pokoru vám želám, aj ja vám. A nech nám to zdravíčko dobre slúži.
Ten deň babička nasypala holubom aj náš parapet.