Vtedy sa z nás stali priateľky. Snívala o cestovaní. Spoznať svet, zabezpečiť sa. Odcestovali spolu s manželom za more a tam sa jej splnilo ďalšie želanie. Dieťa. Vrátili sa domov a tu malý prišiel na svet.
A vtedy sa jej želanie celkom zmenili. Prestali byť podobné, ako väčšiny z nás. Aby bol zdravý, zdravší, vraveli sme si spolu. Aby lekári zistili, čo sa deje, opakovala veľakrát. Aby prišli na to, čo sa pokazilo a prečo, že nie je ako iné deti. Že ho zrádzajú svaly a naopak trápia alergie na skoro úplne všetko. Želala si prestať chodiť stále po nemocniciach. Chcela zistiť čo najviac, aby mu mohla pomôcť a tiež, aby vedela, či môže mať ďalšie deti. Lekári sa snažili, ale všetky jej priania splniť nevedeli.
Prešlo niekoľko rokov. Už je to dávno, čo si želala vrátiť sa do práce. Vie, že sa to tak skoro asi nestane. Nedá sa, syn ju potrebuje. Jej každodennú obetavú opateru, stopercentnú pozornosť. Nikdy sa nesťažuje. Len prijíma, čo príde a dáva zo seba všetko. „Veľmi by sme si priali komunikátor. Je drahý", povedala mi naposledy. Jej posledné želanie by pomohlo chlapčekovi k tomu, aby aj iní rozumeli tomu, čo potrebuje. Aby ho pochopili tety v škole aj celkom cudzí ľudia - ktorým nevie vysvetliť ani to, že je hladný alebo mu je zima. Komunikátor... Želanie mamy, čo dávno zabudla na priania, ktoré má väčšina z nás. Želanie mamy, pre ktorú je môj občasný povzdych, že deti sú hlučné, robia neporiadok a stále niekde behajú, možno nesplniteľným snom.
