Nabrala by som ňou jeden hlt polievky. Ale nevyzerá používaná, skôr mala byť spomienkou - na službu na fronte. 

„Kuchařem dobrovolcem", hovorí nápis pod starou fotkou v maličkom albume venovanom môjmu pradekovi. Bol pri nej priložený jemný vyšívaný  obrúsok.

Viem, že pradedko zažil dve veľké vojny. V prvej bol ako mladík. Babička - jeho dcéra, ktorá o veľa rokov neskôr album robila, ho na každej fotke označila malým krížikom. Predstavujem si, ako pradedko sedí niekde pri hrncoch a stružliká malú lyžičku. Iba tak na jeden hlt, aby mu pripomínala hlad, zimu a nepohodu aj v časoch, keď už bude dobre.   

Vojna sa skončila, stretol moju prababičku. Mala devätnásť, keď sa brali.  

Narodili sa im dve deti. Všetko bolo krásne... až kým sa nezačalo bojovať nanovo. V  druhej vojne sa pradedko zapojil od odboja. Prišli si poňho gestapáci - podľa toho, čo viem, neskoro. Týždeň predtým mu praskol žalúdočný vred a umrel.

Tá lyžička je asi najstaršie, čo doma máme. A možno aj najvzácnejšie. Taká malá vec a predsa veľký kus našej rodinnej histórie. Leží späť v sekretári, pri sadách príborov, ktoré vyťahujeme raz za rok. Nechám ju tam. Pokojnejšie miesto doma nie je. Myslím si, že pradedko by bol rád. Že je v bezpečí. Pri starých fotkách a výnimočných veciach, ktoré patrili dámam mne veľmi drahým - jeho manželke a dcére.