Predpovedané konce ma nebavia. Keď si najprv prečítam knihu a potom vidím film, je to iné. Tam nie som zvedavá na koniec, ale na to, ako sa autori stretnú. Keď mi však niekto pri neznámom príbehu povie alebo ukáže to podstatné dopredu, niečo dôležité mi vzal.
„Mami, a ako to dopadne s tým škaredým ujom? A dobre sa to skončí?" V hlase malej cítim úzkosť. „Neviem, Julinka." „Ale, prosím, však sa im nič zlé nestane?" Veď sa dozvieš, dievčatko. O chvíľku uvidíš. „Tak keď sa to bude končiť, povedz mi, dobre? Ale iba keď sa to skončí dobre, áno? Aby som sa nebála."
Keď som bolo dievča, aj ja som to občas robila. Napätie z neznáma bolo niekedy až neznesiteľné. A tak som často nalistovala poslednú stranu už uprostred knihy. A potom, keď som už záver poznala, som si len skladala puzzle a kontrolovala spisovateľa, ako je dôsledný.
Stresu a bátia si ešte užijete až až, drobci. „Dobre sa to skončí, neboj sa." Predpovedám koniec. Malá sa usmieva. „Tak to som zvedavá," povie spokojne.
Vlastne ani neviem, kedy to prišlo, že som sama z predpovedaných koncov vyrástla. Asi keď som prestala byť dieťaťom. Bodaj by vám, drobátka, vydržalo to „ako to dopadne?" čo najdlhšie.
