Katka medzičasom dokončila školu. Času má menej. Zbojníci sú odvčera na antibiotikách. Chvalabohu, Katka pracuje v krátkych a dlhých týždňoch. Potešila sa, príde.
Dnes s nimi strávi u nás po prvý raz skoro celý deň. Uf. Ako ovládať DVD, čo je v chladničke, ako sa dávajú lieky, že dnes je deň bez sladkostí, čo malým obliecť, kedy ich uložiť. Ešte niečo? Katku zavaľujem inštrukciami. Zabudla som na niečo? Čo ešte... To je taká kopa zodpovednosti, Katka milá, čo ti dávam...
Odchádzam nervózna z domu. Hádam to bude dobré. A vraciam sa v myšlienkach o veľa rokov späť. Do krásneho teplého bytu na periférii Washingtonu. Práve sa zabuchli dvere za mojou spolužiačkou z Izraela. Jej malá ochorela a nemá ju kto postrážiť. Ponúkla som sa - spolužiačke pomôžem, sebe zarobím. V cudzom byte ostávam sama s trojročným dievčatkom. Nevie pol slova po anglicky, rovnako ako ja po hebrejsky. Jej mamka mi vysvetlila jediné - čo jej dať kedy jesť. Sama akosi prídem na to, ako sa zapína telka a spolu s malou nájdeme obľúbený rozprávkový program. Nejaké kreslenie, chvíľka skladania, bábika... ani neviem, ako prešiel príjemný deň. Veď to je v pohode, starať sa o dieťa. Myslím si, sama vtedy bezdetná.
Od toho dňa som strážila veľakrát. Spolužiačke, jej kamarátkam, pri chorobe, aj keď chceli dospelí do kina. A dnes sa ocitám v ich topánkach. Dnes som ja tá, kto odovzdáva kľúče od bytu a deti v ňom - a s nimi kopu dôvery. Je to fest ťažké. Viem, že Katka je samostatná a deti vie usmerniť. Viem, že ich nenechá ublížiť si, ani sa prejesť sladkosťami, či dostať migrénu od pozerania rozprávok. Ale aj tak. Červíček pochybností hlodá.
Dôveruješ, nepýtaj sa - opakujem si. Všetko bude v poriadku. A zas si raz hovorím, že to je na tom svete dobre zariadené. Tá, čo je nervózna, je preč. A tá, čo ostala s deťmi, je úplne v pohode, pokojná a veselá. Takto vyzerá harmónia. Takto v praxi funguje zákon zachovania energií.