O nepokoji a pokoji

Autor: Marie Stracenská | 30.11.2011 o 12:11 | Karma článku: 11,53 | Prečítané:  1358x

Jedno kašle, druhé smoklí. Jeden pracuje do štvrtej, druhý do ôsmej. Tak čo s tým? „Katka môže." „Paráda." Katka je zázrak. Prišla k nám, keď deti začínali chodiť. Vystriedala Andrejku. Katka chodila na strednú a mala čas. Aj na to, aby nám pomáhala zvládať kritické prechádzky - keď jedno dieťa skúša prvé kroky na jednu a druhé na druhú stranu. Obe potrebujú asistenciu, ale rozpätie rúk jedného rodiča je výrazne menšie ako dvesto metrov. „A nevadí, že som diabetička?", opýtala sa hneď v prvý deň. Prečo by malo... Hlavne, aby si sa nebála detí a vedela si s nimi poradiť a aby ťa mali radi. Katku deti zobrali hneď. Vidia sa raz - dva - tri razy v mesiaci. Za tie roky sa naučili, že sú chvíle na hranie, ale veci majú aj hranice. S Katkou zdieľajú malí dokonca vlastné tajomstvá.

Katka medzičasom dokončila školu. Času má menej. Zbojníci sú odvčera na antibiotikách. Chvalabohu, Katka pracuje v krátkych a dlhých týždňoch. Potešila sa, príde.

Dnes s nimi strávi u nás po prvý raz skoro celý deň. Uf. Ako ovládať DVD, čo je v chladničke, ako sa dávajú lieky, že dnes je deň bez sladkostí, čo malým obliecť, kedy ich uložiť. Ešte niečo? Katku zavaľujem inštrukciami. Zabudla som na niečo? Čo ešte... To je taká kopa zodpovednosti, Katka  milá, čo ti dávam...

Odchádzam nervózna z domu. Hádam to bude dobré. A vraciam sa v myšlienkach o veľa rokov späť. Do krásneho teplého bytu na periférii Washingtonu. Práve sa zabuchli dvere za mojou spolužiačkou z Izraela. Jej malá ochorela a nemá ju kto postrážiť. Ponúkla som sa - spolužiačke pomôžem, sebe zarobím. V cudzom byte ostávam sama s trojročným dievčatkom. Nevie pol slova po anglicky, rovnako ako ja po hebrejsky. Jej mamka mi vysvetlila jediné - čo jej dať kedy jesť. Sama akosi prídem na to, ako sa zapína telka a spolu s malou nájdeme obľúbený rozprávkový program. Nejaké kreslenie, chvíľka skladania, bábika... ani neviem, ako prešiel príjemný deň. Veď to je v pohode, starať sa o dieťa. Myslím si, sama vtedy bezdetná.

Od toho dňa som strážila veľakrát. Spolužiačke, jej kamarátkam, pri chorobe, aj keď chceli dospelí do kina. A dnes sa ocitám v ich topánkach. Dnes som ja tá, kto odovzdáva kľúče od bytu a deti v ňom - a s nimi kopu dôvery. Je to fest ťažké. Viem, že Katka je samostatná a deti vie usmerniť. Viem, že ich nenechá ublížiť si, ani sa prejesť sladkosťami, či dostať migrénu od pozerania rozprávok. Ale aj tak. Červíček pochybností hlodá.

Dôveruješ, nepýtaj sa - opakujem si. Všetko bude v poriadku. A zas si raz hovorím, že to je na tom svete dobre zariadené. Tá, čo je nervózna, je preč. A tá, čo ostala s deťmi, je úplne v pohode, pokojná a veselá. Takto vyzerá harmónia. Takto v praxi funguje zákon zachovania energií.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?