O päť minút sme doma. Muž šoféruje, ja sa snažím udržať obe deti bdelé. Nech len nezadriemu na posledných kilometroch... To budú potom v posteli galeje. Zas sme to neustrážili a zdržali sa u priateľov dlhšie. Prečo sa tak šuchce, myslím si sama pre seba o manželovom šoférovaní. Nejde ani päťdesiat. Ok, je trochu hmla. Veď už len kúsok. Nič nehovorím, zásadne do toho vodičom nekecám. Ale vibruje to vo mne, už fakt chcem byť doma... Zrazu auto spomalí ešte viac. Čo to do pekla... Uf! V sekunde pochopím. „Pánečky, to ako si ho videl?", vypadne zo mňa vydesene. „Nevidel. Tušil." Stredom cesty oproti nám sa objaví chlap celý v čiernom. Dokonale splývajúci s hmlou a tmou. Potáca sa za druhým oblečeným v sivej bunde, ktorý kráča po krajnici. Naše auto takmer stojí, manžel zabliká svetlami, aby sa chlap spamätal. Ten zareaguje nepekným gestom a niečo zakričí, ale odpotáca sa na kraj. Srdce mi búcha, oči vytreštené. Keby som šoférovala ja, išla by som určite o niečo rýchlejšie. Nevidela by som ho a určite by som ho zrazila. Och. Nálada v aute sa okamžite mení. Chlap ma tak vystrašil, celá tá situácia mi tak vzala dych, že až domov nič nepoviem.
Tou cestou jazdím každý deň. Chlapi sa objavili kúsok za pumpou. Presne na tom mieste si na nich odvtedy každý deň spomeniem. A bojím sa chlapíka v čiernom. Opitému mu je jedno, že ide stredom cesty. A je mu jedno aj to, že ho vôbec nevidno. Aj v päťdesiatke ho treba vytušiť, lebo zbadať sa nedá. Bojím sa ho. Aby sa mi potom do konca života nezjavoval v zlých snoch.