Nové preliezky! Vykríkli moje deti a okamžite sa na ne vrhli. Vyjsť po rebríku alebo po lanovej sieti alebo preručkovať rebrinku celkom hore a šup na šmýkačku. Paráda! Moji krpci okamžite začali skúšať všetky možnosti, ktoré mini ihrisko ponúkalo. Asi päťročný chlapček, ktorý dovtedy len visel v sieti, sa dal skúšať to isté. Vyliezol po rebríku a zasekol sa na ňom. „Simon, poď vyššie. Šmykneš sa", podišla k nemu brunetka a oslovila ho po rusky. „Nejdem. Tu chcem ostať!", spupne odvrkol chlapček tiež po rusky. „Ale dievčatko sa chce šmyknúť", ukázala mama na moju dcéru podupkávajúcu pod rebríkom. „Ja chcem byť tu!", zavrčal chlapček. „Poď, sojka, vyskúšaš hojdu", presmerovala som pozornosť dcéry. Nech to Simonova mama nemusí riešiť pod tlakom. Dohovárala malému ešte pár minút, nakoniec sa jej podarilo dostať ho dolu. Ale spor vyriešili len na chvíľu. Malý ešte párkrát podráždene zavrčal na mamu, keď sa zasekol na rebrinách. A aj keď ho prehovárala, že už treba ísť preč. Odvrával jej tónom veľkého chlapca, ktorý si aj tak vždy urobí, čo chce.
Nakoniec sa jej to podarilo. Dívala som sa za krásnou mamou, ako pomaly odchádza. Vedľa nej cupkal mrzutý syn. Oblečený v značkových handričkách, od ponožiek po čapicu. Núkala mu ruku, nechytil ju. Malý panovačný chlapec, ktorý asi vždy dosiahne svoje. A jeho smutná mama.
