Kopec, po ňom vedú schody. Celkom dole pôdorysy dvoch domčekov, z každého vyčnieva niečo ako zvyšok komína. Veď to je naozaj ako od rozprávkových domov. Ale keď prídem bližšie zistím, ako sa mýlim. Na tomto mieste vypálili hitlerovskí nacisti v marci 1945 dom číslo 850 - čítam na tabuľke. Pod textom šesť mien obetí. Žiadna rozprávka. Smutné spomienky.
Osadu tvorilo podľa pamätníčkov päť domov. Od jedného po sedem ľudí v každom. Dva stoja bližšie pri sebe, to bola asi blízka rodina. Dva sú pod kopcom, jeden trochu bokom. Okolo zvyškov domov sú aj dnes jablkové stromy. Takto na jeseň možno oberali všetci spolu, piekli voňavé koláče a lisovali šťavu. Po večeroch z komínov stúpal drevený dym a prevaľoval sa nad dolinou s potokom, kam asi chodili po vodu. Tam, kde sú dnes už mladé osiky, mali možno dvory a v nich malé gazdovstvá. Takto na samote sa bez nich ťažko mohli zaobísť. Skrytí medzi stromami, bokom od ostatných. Nečudo, že tu hľadali pomoc partizáni. A vraj ich tu vojaci našli. Partizánov zaživa upálili a osadu úplne zničili.
Ľudí z tých domčekov tu akosi stále cítiť. Nie sú to len mená na tabuľkách. Tu ich bývalo veľa pokope, určite aj deti. Nechce sa mi hovoriť, rušiť to miesto. Rozmýšľam nad nimi, kým kráčam od jedného pamätníčka k druhému. Možno aj vtedy v marci na sklonku vojny bol podobný deň. Tráva ešte biela a od úst išla para. Pokojný začiatok jari. Ženy mysleli na to, čo uvaria, chlapi, že treba hospodárstvo obstarať. To, čo sa udialo keď prišli vojaci, si predstaviť neviem. Namiesto osady ostali len zhoreniská.
Nárcie. Nikdy som o nich nepočula. Odkiaľ som mala? V škole sme sa neučili a vyrástla som na opačnom konci krajiny. Tam sme mali svoje vlastné smutné príbehy. Koľko takých miest u nás je... Ticho pozerám na to, čo ostalo z domov 849, 850, 851, 852 a 853. Len pokoj, tráva a kamene. Je mi smutno. Takéto miesta a ľudia, ktorí tu žili, si zaslúžia, aby sa o nich vedelo.