Lôžok pre mamy bolo teda v meste menej, ale detí sa rodilo rovnako ako predtým a potom. Tak sa mamy museli potlačiť. Ja som mala šťastie. Neležala som po pôrode s čerstvými bábätkami v izbe, ktorá pôvodne pre mamy určená nebola. Ležali v nej iné tri mamy. Ich izba - keďže bola predtým tuším nejakým skladom - nemala kúpeľňu ani záchod. A tak mamy odtiaľ s čerstvo rozrezaným a zašitými bruškami niekoľkokrát denne klopali na naše dvere. Ubolené, neisté. Nakukli a s ospravedlňujúcimi slovami používali záchody, ktoré mala naša izba spoločné so susednou. Aj sprchu. Netešilo ich to a bolo to pre nich namáhavé. Ale čo mali robiť. Inak sa nedalo. Bolo mi ich ľúto a bola som vďačná, že ja to mám na záchod päť metrov a nie dvadsaťpäť. Každý pohyb vtedy bolel. Sestričky sa pri tom nápore mali čo obracať, aj lekári. Boli v jednom kole, aj keď sa snažili, bolo nás na nich veľa.
Kamarátka mi rozprávala, ako keď rodila ona, bolo v Bratislave tak veľa rodičiek nadplán, že v ružinovskej pôrodnici ležali aj na chodbách. A v dvojposteľových izbách tri aj štyri.
No, zdá sa, že to nebolo posledný raz. A bude možno horšie.
Nemocnice sa transformujú Lekári dali výpovede. Majú na to veľa dôvodov. Rokovania nikam nevedú. Z rozhovorov nemocníc a ministra sa zdá, že ak sa nič nezmení, v decembri vraj budú musieť v Bratislave zatvoriť dve z troch pôrodníc. Má ostať aj len jedno novorodenecké oddelenie. Budú to zrejme Kramáre. Miestnosť bez záchodov a kúpeľne sa znovu stane izbou. Lekári a sestry budú na roztrhanie. A mamy budú rady, keď sa tam vôbec dostanú - a nebudú musieť rodiť v susedných mestách. Och. Dvadsiate prvé storočie, hlavné mesto krajiny Európskej únie. Verím, že sa to nakoniec nestane, že sa všetci nejako predsa len dohodnú. Ak však nie - čerstvé mamy, nezávidím vám.