Ženské

Autor: Marie Stracenská | 31.10.2011 o 11:21 | Karma článku: 13,96 | Prečítané:  1804x

Zvykli sme sa tety v stánku uprostred mesiaca pýtať: „Prišla vám už Verena?" Listovali sme stránkami a komentovali každý kúsok- zvláštne farby, strihy, vzory.  A skoro vždy si niečo vybrali. Mesiac - dva na sveter, tak nám to vtedy vychádzalo. Celé natešené sme s obrázkom zašli do obidvoch obchodíkov s vlnami v našom malom meste. Vedela som, kde na etiketkách klbiek hľadať metráž, aké ihlice sa na čo presne hodia, koľko ktorá vlna vydrží - skoro úplne presne. Ešte som nemala osemnásť, ale v pletení som sa mohla porovnávať s vypletenými babičkami.

Sedávali sme večer pred televízorom. Na hodinku, viac naši nedovolili. Mamka, sestra aj ja, všetky tri v rukách cinkajúce ihlice, každá svoj vlastný vzor. Nie vždy sa darilo presne ako ukazoval obrázok. A strihy občas poriadne povolili. Ale nech - bolo to iné, naše. Klopkali sme v podobných rytmoch. Občas potrebovali pomoc a radu. Hovorili sme o očkách, ale aj o škole, kamarátoch, o nás. Izbu zapĺňala neviditeľná chémia, všetky sme sa usmievali. Boli to len naše večery. Naše, ženské.

Dnes beriem do rúk klbká, ktoré po tých množstvách svetrov ostali. Občas nevychádzam z údivu - takéto umeliny? Toto niekto nosil? Nosil. Veď asi aj ja... Aha, toto bol môj celkom prvý - hovorím  zelenému chlpatému zvyšku klbka. A z tejto hrdzavej a bielej priadze som mala taký s orientálnym vzorom. A toto zas ostalo po svetri, ktorý nakoniec sestra nikdy nedoplietla. A tu je ešte zamotaný papierik, mamkin starý zoznam na nakupovanie. Zložila ho a použila ako jadro klbka, aby sa vlna veľmi nepouzlila.

Priviezla som si staré zvyšky svetrov, testovacie kúsky aj klbká. Jedného málinko, druhého viac. Tu niečo vypáram, potom zas premotám. Pletiem z nich štvorčeky. Jeden k druhému, dokopy tridsaťšesť. Keď sú všetky, zošijem ich dokopy a podšijem. Do teplej veľkej deky. Zvyšky, ktoré celé roky ostávali vo veľkom šuflíku pod posteľou. Niektoré mi dali priatelia, ktorých mamkám a babkám po svetroch tiež poostávalo. Už by z nich nikto nič iné neurobil. Tých diek je už skoro desať.

Mamka, sestra, ja. Každá už sme inde. Navyše - sestru pletenie prestalo baviť a mamka býva večer taká unavená, že je rada, keď pokojne sedí. Len ja ťukám občas po večeroch ihlicami. A moja drobka sa ma občas spýta - maminka, môžem ti pomôcť a aj ja štrikovať? Päťročné pršteky sú ešte neohrabané, ešte to nejde. Ale pomáha motať a párať. A ja si vravím - už len pár rokov. A možno to bude podobné ako kedysi v jednom byte na siedmom poschodí sídliska Utra. Mama a dcéra si budú potichu klopkať. Budú sa rozprávať a pod rukami vytvárať niečo pekné. Chlapi tomu nebudú veľmi rozumieť. Ale mama a dcéra budú presne vedieť - toto máme rady. Je to naše, naše ženské.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?