Dieťa prekvapené, že jeho vševedúca matka niečo nevie pokrútilo hlavou. „Veď to je ľahké. To sa, aha, takto." A začala sa vlniť v bokoch, poskakovať a šermovať ručičkami. K hip hopu to zatiaľ malo ďaleko. Ale pripomenulo mi to ... Môj vek, premenlivosť trendov a jeden večer, keď som objavila novú tvár svojej mamky.
Bol záverečný večer tanečných. Mala som modré šaty a namaľované ústa. Platonicky zaľúbená do svojho toporného partnera som sa klepala od nervozity, či zvládnem všetky kroky. My mladí sme odtancovali povinné valčík samba rumba čača a potom, keď sa malo začať trsať voľne, sme hanblivo posedávali. Ostýchali sme sa v sedemnástich pred chlapcami, oni pred nami ešte viac. A na parket vybehli pozvaní rodičia. Roztočili to tam v divokých rytmoch. Civeli sme na nich. Tancovali, smiali sa, po každej pesničke zatlieskali a bolo vidno, že odtiaľ tak skoro neodídu. Toto je moja mama? Otvárala som oči. A trochu sa aj hanbila. Veď by sa nemusela takto predvádzať... Vo svojom veku... Prišlo mi zvláštne, že „starí" sa takto zabávajú. Ale ostatní vyzerali, že sa im to páči... Rodičia tancovali v pároch aj v kruhu, figúry oveľa krajšie než by sme zvládli my.
Maminka, naučíš ma hip hop... Už teraz si viem predstaviť, ako to bude o pár rokov vyzerať na nejakom podobnom večierku, kde sa ocitnem spolu so svojimi deťmi. Podobne ako vtedy ja, možno bude mať moja dcéra chvíľami pocit, že je krásna princezná a vzápätí sebavedomie hlboko v mínuse presvedčená, že nemá ďaleko od ohavnej ropuchy. Možno bude v tej miestnosti sedieť niekto, komu sa bude chcieť veľmi páčiť. A o to viac ju nohy nebudú počúvať. A potom vybehneme na parket my, dospelí. Bude nám jedno, ako vyzeráme. Nebudeme riešiť, čo je vhodné. Hlavne sa budeme zabávať. Tancovať, vrtieť, spomínať. Žiaden hip hop, naše tancovanie. A keď sa ma niekto opýta, či by som chcela mať tak ako tí mladí znovu sedemnásť, poviem po pravde - ani náhodou! :)