A potom som zrazu cestovala do Rakúska. Mala nejaké peniaze. A v jednom obchode ju zbadala. To je ona! Priviezla som si ju vysmiata domov. Priateľ na mňa pozeral s pochybami: „Čo s ňou chceš robiť?" No čo, napríklad na nej jazdiť do práce... A raz som aj išla. Spotila som sa ako kôň a nohy ma boleli ešte asi týždeň. Na dlhé cesty, moja, spoločníčka nebudeš, ukladala som ju na pár ďalších týždňov do pivnice.
Zistila som, že kolobežka je vlastne dosť nepraktická. Keď na nej človek ide, potrebuje úplne rovný terén. Inak sa namaká ako blázon a poriadne vytrasený. Na hrboľoch a výmoľoch riskuje, že koliesko prejde, ale prostredná časť sa zadrhne, nasleduje prelet cez riadidlá a rozbitá brada, prinajmenšom. Okrem toho vodič kolobežky musí mať prázdne ruky. Akákoľvek záťaž výrazne znižuje stabilitu. Malé kolieska sú stavané na krátke trasy, rýchlosť rozhodne nedosiahnete ohurujúcu a kopce sú úplne e-e.
Nejaký čas to vyzeralo, že kolobežka bola len výstrelkom, ktorý nevyšiel. Ale vedela som, že jej chvíľa príde. A veru. Šamorín má pomerne dobré cesty aj chodníky. Žiadne kopce. Z jedného konca na druhý odhadom päť kilometrov. Presne na toto mesto moju kolobežku kedysi navrhli a vyrobili!
A tak si to teraz - v pokročilej dospelosti - obe užívame. V dni, keď mám pocit, že mi chýba pohyb. Keď mám len niekam rýchlo zabehnúť. Keď treba dohoniť deti na bicyklíkoch... Vtedy ju schytím, odrážam sa striedavo oboma nohami, svištím mestom a užívam si. Radosť, čistú radosť.
