Plus dvadsať

Autor: Marie Stracenská | 20.9.2011 o 10:52 | Karma článku: 14,01 | Prečítané:  1703x

Tešila som sa ako na rande po rokoch so starou láskou. Viete, že už o nič nejde, ale aj tak - človek chce byť pekný, upravený, dokonalý - páčiť sa. Srdce búcha aj po rokoch a kolená sa trochu trasú. Zvedavá, čo sa ako zmenilo, kto je kde. Keď mi pred pár mesiacmi prišla pozvánka na pomaturitné stretnutie, zapísala som termín do kalendára pevne rozhodnutá - aj keby čo bolo, tam musím.

Zoznamovacie kolo už trvá hodinu. Väčšinu ľudí som fakt tých dvadsať rokov nevidela. Poisťovňa, ambulancie, právnické kancelárie, školské triedy. Tam nás vietor poväčšine zavial. Len málokto podniká, na východe je to ťažké. Počúvame, kto čo robí a chalani - teda páni - na mojom konci stola neprestávajú nalievať. Pijeme dobré, ale opatrne. Kdeže sú mladícke experimenty s čučom a kto viac. Väčšina z nás vyzerá mladšie - alebo si to možno len namýšľam, lebo si tak ja sama vyzerať želám? Máme deti, aj nemáme, okolo stola idú telefóny s veselými tváričkami. Niekto práve diskutuje o tom, ako dnes na ľudí tlačia zamestnávatelia. Marián, ktorý bol vždy nevýrazný a nikdy som si ho poriadne nevšimla je dnes jedným z najkrajších chlapov pri stole. Vyťahuje kôstkovicu, lahodná je, chválime. „Upokojte sa, prosím", nezaprie sa bývalá triedna, len sa pousmejeme. „Toto mi dvadsať rokov chýbalo", komentuje Rišo. Pred chvíľou nás rozosmial, keď vravel, že sa mu za posledných päť rokov v živote veľa nezmenilo, len mu pribudol syn. Fero je tu náhodou, žije ďaleko a potrebuje nové doklady, tak ho to priviedlo domov. Brudzo je stále na Cypre, Renáta tesne pred pôrodom. Dievčatá debatujú o bábätkách pred štyridsiatkou a chvália Albína, aký je výborný zubár.

Fascinuje ma, čo sa zmenilo aj to, čo sa nezmenilo. Spokojný, šťastný, v pohode, opakujú ľudia úprimne. Nikto nehovorí zlé, nikto sa nesťažuje.

Rozchádzame sa o štvrtej nadránom. Nie celkom triezvi, ale rozhodne nie na mol. Ako sme vyrástli. A ako hlboko nás tie dávne štyri spoločné roky spojili. Teraz to vidím. Veľa si pamätáme, veľa k sebe cítime.

Stretnutie po rokoch, bolo to naozaj ako so starým priateľom. Títo ľudia ma zažili veselú aj boľavú, nenaučenú, nesvoju a poníženú, aj hviezdnu a bezstarostnú. Poznali moje opatrné oťukávanie sa s prvými láskami a zdieľali hnev na nepríjemných učiteľov, zažívali naháňačky na chodbách aj ulievanie sa z neskorších hodín... Pred nimi sa, na rozdiel od starého priateľa, nemusím na nič hrať. Im sa nemusím páčiť. Mali sme sa radi takí, akí sme. Tak to ostalo. Bolo to ako so starou láskou po rokoch. Ale oveľa príjemnejšie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?