Kľak, 5.13

Autor: Marie Stracenská | 3.8.2011 o 12:01 | Karma článku: 7,05 | Prečítané:  1324x

Začína sa stmievať. Do ruksaku balím spacák a teplé ponožky, vodu, nožík a baterka sa tiež zídu. Prišli sme spolu s deťmi stráviť intenzívny týždeň plný hier. Teraz sa delíme. Deti čaká spoločná rozprávková noc, dospelí idú spať von. A ešte niečo, čo, uvidí sa neskôr.

Vyrážame a po prvom kilometri sa prezliekame z už teraz prepotených tričiek. Prikúrili. Batohy na pleciach ťažia, podľa smerovníka je to ešte niečo vyše hodiny strmým kopcom. Radváňske sedlo, tam niekde by sme mali spať. Čo keď spŕchne - ako doteraz každú noc? Tak zmokneme... Šliapeme jeden za druhým úzkou cestičkou. Zvoní mobil - už sme začervíkovaní, hlásia deti zo základného tábora. Znamená to, že ležia vedľa seba v spacákoch a počúvajú príbehy, rátame, že každú minútu zaspia, celý deň behali vonku. Nás od spacákov delí ešte poriadny kus. Slnko zapadlo oranžovo a rýchlo. Rozhovory ustali, ľudia si šetria dych. Cesta je čím ďalej tým horšia. Každý deň prší, kvapky pôdu rozmočili do dokonalého blata. Podchvíľou sa ozve nadávka, občas sa niekto pošmykne tak, že spadne. Na topánkach si nesieme polkilové koláče bahna. Prestávame sa mu vyhýbať. Šliapeme, kde sa dá alebo kde sa noha sama šmykne, na každý krok treba námahu ako na dva - vykročiť, stúpiť, preniesť váhu - či to udrží, potom druhou noho to isté. Horšie ako brodiť sa v snehu. A stále do kopca.

Prečo to robím? Pod širákom som už spala, na nejakej tej túre už bola. Noci v lese mi tiež nie sú úplne vzácne. Asi preto, že siahnuť si na dno vlastných síl je občas užitočné? Že nočný les je pekný vždy a spánok vonku zvláštny? Aj chvíľa, keď som len sama so sebou a okrem fyzickej námahy sa nedeje nič iné podstatné. Každým krokom cítim menej síl, našťastie ich vyvažujú endorfíny. Pre toto všetko šliapem.

Prichádzame na vrchol. Tu sa uložíme. Prezlečieme mokré tričká, zalezieme do spacákov. Kosa. Hnusná. Celú noc ma budí pocit chladu medzi plytkými fázami rýchleho spánku. „Svitá ráno, svitá ráno, vstáva nový deň..." Fuch, sú štyri a už by sme sa mali zobudiť. Zo spacákov zbaliť sa vyraziť na ďalšiu cestu trvá krátko, každému je strašná zima - veď vonku je asi šesť stupňov a fúka - treba sa hýbať. Ďalší hodinový stupák. Ideme okrajom svahu, pripadám si ako na hrane hrnca, z ktorého k nám kypia pary a vône. Je hmla, že nevidno na päťdesiat metrov. Hm, z toho výhľadu asi veľa nebude. Vynárame sa z lesa a sme tam. Kľak. 1385 nad morom. O dve minúty vyjde slnko. My to neuvidíme. Cez oblaky občas presvitne len letiaca vrana. Pobudneme, pozhovárame sa, zapíšeme do knihy. Je jasné, že slnka sa nedočkáme. Tak - ide sa dolu. Ešte horšie ako hore. Šmýka sa rovnako a navyše teraz už aj vidíme, do čoho šliapeme. Au. Bahno, strmina, únava, spotená zima.

                            

Zídeme dolu a nikto sa nemračí. Iba unaveno, ale spokojne pozerá.

Pozajtra si dám elegantné oblečenie a obujem slušné topánky. Naštartujem auto a ráno pôjdem do práce. A keď budem telefonovať s kolegom, ktorý býva v Prievidzi spýtam sa: „Peťo, boli ste niekedy na Kľaku? To je taký kopec tam nad vami." On mi povie: „Zatiaľ nie." A ja sa pri tom telefóne usmejem, spomeniem si na stále neumyté preukrutne špinavé goráče v botníku a poviem mu: "Zájdite si tam niekedy. Je to krásna túra. A je tam fajn."

                           

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?