Za čo sa hanbíš?

Autor: Marie Stracenská | 28.7.2011 o 13:10 | Karma článku: 23,52 | Prečítané:  7062x

„Za čo sa hanbíš? Veď tú slepotu si neukradol!“ Na tú vetu nezabudnem. Budú to presne o tomto čase štyri roky, čo som sa po prvý raz stretla s pánom Ličkom. Chceli sme robiť niečo so školou pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči. Pani riaditeľka Múdra (nomen omen na ňu platí absolútne) mi dala telefónne číslo na pána, ktorý nám o svete ľudí bez zraku bude vedieť veľa povedať. Zavolala som. Dvihla pani Ličková. Manžel je v záhrade, zavolá ho. Cez telefón sme si dohodli stretnutie o pár dní.

Prišiel drobný starý pán, opretý o peknú blondínku. Krásny pár. Ešte predtým, než po prvý raz prehovorili, to z nich sršalo. Láska a podpora.

Pán Ličko mi podal ľavú ruku. Namiesto pravej má protézu.

Stalo sa to dávno. Bolo po vojne, Janko bol malý chlapec. Jeho mamka v ten deň dala na plot sedmokrásky. Koľko členov rodiny, toľko kvietkov. Všetky vydržali krásne – okrem jediného. Janíčko, dávaj dnes na seba pozor, nech sa ti nič nestane - povedala mu. Janko, poď sa hrať k potoku! – volali o chvíľu chlapci. Ťažko odolať kamarátom. Pri potoku bolo kadečo. Natrafili na hrdzavý granát. Aké vzrušujúce! Ukáž! – pýtal si Jankov kamarát. Potom sa ozval výbuch. Janko sa stihol otočiť bokom. Ostatné si nepamätá. Tá chvíľka ho stála ruku. A oči. Celé mesiace strávil v nemocnici. Keď sa vrátil domov, všetci ho ľutovali. On sa však ľutovať nechcel nechať. Mal dvanásť rokov. Prečo by sa nemohol ďalej učiť? A tak pokračoval v škole – obecnej, strednej a aj vysokej. A školu neopustil ani potom. Skoro celý pracovný život učil – deti, ktoré nemali zrak, rovnako ako on. Pri práci s nevidiacimi a slabozrakými stretol aj svoju pani. Doteraz jej píše básne. Hoci má skoro osemdesiat, obaja sa stále aktívne venujú začleňovania nevidiacich do bežného života. A chodia o nich prednášať vidiacim.

Pán Ličko nám ukázal ako nevidiaci píšu. Čítal nám, vysvetlil, ako sa orientujú. A že často lepšie ako my, keď svoje oči zatvoríme, sme si mohli aj skúsiť. Vysvetľoval nám ako ľudia bez zraku vedia, koľko je hodín. Ako môžu variť a nepopáliť sa. Ukazoval prístroje, ktoré im pomáhajú. Keď sme si potom spolu sadali k stolu, jeho pani bola tesne vedľa neho. Nakrájala mu mäso, natočila tanier. „Mäso máš na trojke, ryžu na deviatke. Dobrú chuť.“ Nevidiaci pán pomaly sám vyprázdnil tanier. S láskou mu potom podala servítku a pomohla vstať.

„Stále si pamätám farby. Vo farbách sa mi sníva. Som vďačný, že som kedysi videl. Vôbec nevidieť, to musí byť ťažké. Veľa slepých sa hanbí – a ja im vždy vravím: Prečo sa hanbíš? Veď si tú slepotu neukradol.“ Počúvali sme pána Lička, hltali každé jeho slovo.

Na stromoch dozrievajú jablká. Predstavujem si pána Lička, ako ich oberá s vnukom. Človek, ktorý má vnútornú silu ako málokto.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?