Ráno po prvý raz spýtali - maminka, mohli by sme ísť do kina? Aha, je to tu. Čakala som, kým si vypýtajú. Vysvetlila som im, že kino je dlhé a hlučné, ale ak vydržia, poďme. Prečítala som ponuku, voľba padla na Kung Fu Panda dva. Jednotku sme videli v telke, bavilo ich to oboch. Po popoludňajšom spánku vyskočili vzrušene z postelí - už ideme? Tak rýchlo sa nám podarí vychystať málokedy. „A bude sa tam bojovať?" „A bude tam aj panda?" „A budú v kine aj iné deti?" Kopa otázok po ceste, tešila som sa rovnako ako drobci.
„Kedy sa to už začne?" Rovnaké otázky naokolo, deti vedia byť milo netrpezlivé. Povinná dávka reklám, začíname. Sedadlá v kinách sú teraz také obrovské pre malé detské telíčka. Pri prvých sekundách si malá zapcháva uši, potom sa zvuk upokojí. Obaja obrovské oči, posadení celkom vzadu, Julka mi sprvu stíska ruku. Ako film ide, uvoľňujú sa. A zabávajú. Vrtia sa hore dolu, asi v polovici Julka klesá do uličky a hľadí na plátno spoza operadiel vpredu. Panda s priateľmi bojuje proti zlému pávovi. Pritom sa snaží zistiť, kto vlastne je. A spomenie si - ako ich dedinu, keď bola malá, prepadli zlí vojaci, mamka ju schytila a zachránila tým, že ju ukryla medzi zeleninu. Kreslená sekvencia - panda mama ukladá pandu bábätko do košíka, za ňou bojová vrava. Potláča slzy, posledný raz bábo pohladí a uteká. Smutné. Panda bábätko sa rozplače. Panda bábätko však neplače samo. Od predných sedadiel sa odliepa moja drobka, malé telíčko sa celé trasie, pusinka skrivená, oči zaliate slzami. Lezie mi na kolená a silno ma stíska. Objímem ju celú dookola, hlavičku jej položím na svoje plece, podopriem: „Julinka, Julinečka, neplačkaj." Plač neutícha. Ani keď panda víťazí nad zlým pávom, keď nájde vnútorný mier a spolu s priateľmi zachráni veľkú Čínu. Julka stále slzí, hoci posledné zábery filmu naznačujú, že pandini rodičia neumreli, že sa im podarilo nejako zachrániť. Tričko mám celé mokré, spod nosa malej utieram obrovský sopeľ. Nežiada sa jej už pozerať na titulky, rýchlo preč. „Maminka, ja som to nechcela vidieť. Ja som nechcela vidieť, ako ho tam maminka nechá..." Julinka moja, to som nechcela ani ja. Určite som ti nerada privodila žiaľ, ktorý nevieme utíšiť dobrých dvadsať minút. Matúško neplače, ani sa nepýta. Tuší a je k sestre jemne pozorný.
Prvý film, ktorý som videla ako dieťa ja, bol Sindibád a Tigrie oči. Naši to vtedy neodhadli. Ešte celé roky ma prenasledovali v zlých snoch mechanicky sa pohybujúce čudné bytosti so svietiacimi očami, tiež som to vtedy asi oplakala. Toto je ale iné. Nie niečo neskutočné, naopak.
Odchádzame z kina, našťastie je pekne. Rovno na detské ihrisko. Malí sa rozbehnú po preliezkach a šmýkačkách. Ja ostávam sedieť na lavičke. Viem, že Julka sa k tomu, čo sa stalo, ešte vráti. Čaká nás veľa objatí, asi ešte pár slzičiek. Otázky a rozprávanie. Toto kino potrvá rozhodne dlhšie než hodinu a pol. Ale verím, že nie tak dlho a tak nepekne, ako si ja pamätám svojho Sindibáda.