Boli sme v De Paul

Autor: Marie Stracenská | 21.6.2011 o 11:10 | Karma článku: 15,04 | Prečítané:  1957x

„A s týmto neviem čo urobíme. Neviem, komu to dať." Kamarát stojí pri dvoch veľkých plastových vreciach. Prerába byt po babke. Bola poriadkumilovná a šporovlivá - vrecia sú plné vypratého pekne vyžehleného oblečenia. A mne sa v hlave vybavuje e-mail spred asi pol roka - bolo v ňom pár fotiek a výzva, že v nocľahárni pre bezdomovcov privítajú každé oblečenie. „Ja to odveziem, myslím si, že viem, kde by to mohli chcieť."

Zastavujeme pred kovovou bránou. Za ňou veľké voľné priestranstvo a tri budovy. Všetky zamknuté. V tej úplne vzadu je otvorené okno na poschodí. Po chvíli z neho vykukne pán: „Potrebujete niečo? Ja som tu správca." „Priniesla som, neviem, či potrebujete, oblečenie." „Jáj, mladá pani, aj tridsaťkrát za deň. Počkajte, idem dolu." O chvíľu spolu kráčame k autu. Cestičkami vedľa bezchybne pokosených trávnikov bez jediného odpadku, obdivujem záhon farebných kvetov. „Nám sa zíde všetko, čo nepotrebujete. Oblečenie, prikrývky, handry. Aj starší nábytok alebo televízor ak máte. Ten môžem dať niekomu do izby. A to oblečenie - viete, nám sem vozia ľudí z ulice. To, čo z nich dáme dolu, s tým sa nedá už nič. Oblečieme ich do čistého, ubytujeme a oni zas skončia na ulici. A o pár dní sú tu v rovnakom stave zas."

Z auta vyťahujeme šaty, pán mizne v budove natretej ružovo - fialovo. Na dverách upozornenia o nutnosti zamykať a nápisy s výkričníkmi, že sa tu nesmie piť. Von vychádza už naprázdno, podáva mi vizitku. „Keby ste ešte niečo mali... Tu je na mňa telefón, zavolajte, bránu prídem otvoriť."  Ďakujeme si navzájom - ja som rada, že veci dostávajú druhý život. On zas asi, lebo vie, komu to dá.

Keď odchádzame, ešte sa obzriem. Poriadok, pokoj, vidno, že sa tu o to starajú - človek vôbec nemá pocit, že toto je miesto, kde končia najšpinavší bratislavskí bezdomovci. Za ústrednou budovou sa hrá mladší muž - s dievčatkom o niečo starším od mojich malých. Dochádza mi to až pri bráne. Dieťa by na takom mieste predsa vôbec byť nemalo...

Bezdomovcom sa na ulici vyhýbam. Viem, že mnohí to majú ťažké. Ale veľa je takých, ktorí sa na ulicu dostali vlastným pričinením. Nesúdim ich a ani s nimi nesympatizujem. Lenže deti, tie nemôžu za to, komu sa narodia.

O pár dní klopem na budovu útulku zas. Cez okno vidím chlapíka, ako umýva chodbu: "Môžete zavolať správcu, prosím?" Pán prichádza s rovnakou vetou ako predtým: „Potrebujete niečo?" Len pár hračiek som priniesla, videla som tu dieťa. Správca sa zamyslí, pomaly odpovie: „No, deti by tu byť nemali. Sú tu len na chvíľu, dve, kým si rodičia neusporiadajú svoje veci."

Odchádzam, nikde ani nohy, cítim pripekať slnko. Viem, že sa sem ešte niekedy vrátim, nie naprázdno. Som rada za tých pár hračiek. Ale vôbec nemám dobrý pocit. To, čo ľahko dávame - zväčša nepotrebujeme. Takže to pre nás, ktorí máme, nie je strata. Aké pohodlné je žiť bez poznania, že sú také útulky. A ľudia, ktorí sú na nich odkázaní. A deti, ktoré aj takto spoznávajú, aký je život.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?