Tá prvá narodeninová torta bola len taká ovocná. Viac pre nás veľkých, deti o nej asi ani nevedeli. Presne si pamätám ako bol ten deň plný zhonu. Aj keď som to veľmi chcela inak, na „oslavu" sme sa len na chvíľu zastavili a kolotoč lietania a napĺňania neustávajúcich detských potrieb vzápätí pokračoval. Na druhý rok bola tvarohovo - šľahačková - a podľa očakávaní skončila rozbabraná malými ručičkami. No a čo, gauč už aj tak potreboval vytepovať. Na tretí mi vyšla tvrdá poleva a krtko, ktorého som nakreslila na ňu, mal trochu veľký zadok. Ale všetci boli taktní a tak sa nakoniec aj tá zjedla. Vlaňajšia už bola podľa objednávky. Spoločnú tortu pre chlapca a dievča, to chce poriadne porozmýšľať nad motívom. Deti mi pomohli - „hradovú nám urob". Na vežičky pomohli zmrzlinové kornútky, brána bola z piškót, okienka z čokoládových cereálií, dvojposchodová. Jedli sme ju tri dni.
Teraz som urobila tortu podľa seba. Prepla som sa do módu „mama a gazdiná" a tancovala niekoľko hodín v kuchyni. Úplne sentimentálne som si vracala prvé kroky, slová, pamätné hračky, prvé rozbité kolená. Predstavila som si drobcov nahlas odfukujúcich v postieľkach aj divoko sa naháňajúcich v bojovom zápale. A pri tom som miešala cesto, šľahala penu, roztápala polevu.
Z narodeninových rituálov, ktoré sa nemenia, už máme väčšinu za sebou. Ráno sme zmerali, ako malí za ten rok narástli a zvážili sme ich. Už včera sme sa spolu odfotili a jeden obrázok sme urobili aj pred knižnicou - ako každý rok na rovnakom mieste. Raz všetky tie fotky poskladám vedľa seba, malé veľké zmeny, rok po roku.
Torta je hotová, chladne, vyzdobená písmenkami M a J, sviečky pripevnené. Čaká na najdôležitejších ľudí v rodine. Teraz už ostáva len sfúknuť plamienky a rozdať darčeky. Pred rokmi by to bol len obyčajný júnový deň. Deti všetko v živote menia. Ako dobre... :)