Z východu. Veľmi subjektívne.

Autor: Marie Stracenská | 20.5.2011 o 10:35 | Karma článku: 10,28 | Prečítané:  1642x

 „Nepy koňu vodu, bo voda nečysta, napadlo do ňij iz javora ľisťa..." hučia chlapi pri ohni každý z plného hrdla. Sedemmetrový plameň malí chlapci stále prikrmujú, na vatru hádžu konáre s lístím a staré pneumatiky. Okolo lietajú iskry, dvíhajú sa k nebu, kde svieti veľký mesiac. Pred chvíľou sme si ho fotili utopený v lome za dedinou. „Idy." „Neidu. Solonynu ryžu. I tobi."

O chvíľu pani slaninu ponúkne aj nám. Potom dá svojmu mužovi, ktorý by ju najradšej už odviedol preč. Kým čaká, mierne sa kolíše a trochu neartikulovane s nami konverzuje. Je po dvoch týždňoch doma, robí v Bratislave na stavbe. Dva týždne pracuje, týždeň je doma, prišiel len včera.  Slanina je hrubá, opečená do čierna, chrumkavá, poriadne slaná. Sme radi, že nás sem domáci pozvali. Chceli sme túto dedinu spoznať a predpokladali sme, že časť večera strávime v miestnej krčme. Čo to popijeme, porozprávame sa. Lenže tu krčma nie je. Starosta nepije. „Nechcem tu mať ožranov", povedal nám. Možno tu krčma niekedy ešte bude, pripúšťa, ale zatiaľ vraj veľmi nechýba.

Starosta je veľmi podnikavý chlapík. Robí, čo sa dá, aby dedina žila. Narodil sa vyrástol tu. Chlapík niečo po štyridsiatke, vášnivý poľovník, vedie svoj úrad pevnou rukou. Popoludní sme s ním tri hodiny jazdili po dedine a okolí, ukazoval nám všetko, chválil sa. Cerkev, ktorú pred desiatimi rokmi postavili sami dedinčania. Vynovený miestny úrad, vybudované koryto potoka, kde pomohli europeniaze. A drevený kostolík s malou zvoničkou vedľa, bezmála dvestoročný, kde stále vonia kadidlo, hoci sa tu omše slúžia len dva razy  v roku. Na oltári zozadu si kňazi nechávali odkazy, v lavici sme našli modlitebnú knižku.

 Občas sa počas spanilej jazdy zastavíme, starosta prehodí s domácimi pár viet. „To je Španiel", ukazuje nám. „Mladá bola zarábať vonku a priviedla si ho. Má toľko rokov ako jej mama." Očami hltáme okolité stráne. Tu sa ešte hore nezazelenali stromy, pri Bratislave už odkvitla repka. Pekný kraj, pekná dedina.  Žije tu asi dvesto dospelých, najmä starších. Ale aj mladí, veď hlavne pre tých sa robí večer májový oheň. Každý, s kým hovoríme, nás pozýva. Nedalo sa neprísť.

Sedia tu pri ohni vedľa seba deti, ich rodičia, mladí o kúsok vedľa, aby starší nekomentovali ich nežnosti. Všetci sa zabávajú. Spievajú, klebetia, hovoria o živote. Pani vstáva o pol štvrtej, o pol piatej jej ide autobus, aby bola pred šiestej v meste, kde pracuje. Inak to nejde. Vracia sa popoludní, pole už majú len menšie, tak sa to dá. A videli ste nedávno tých Somálcov? Aj policajti ich stretli. Povedali, že si mysleli, že sú to turisti. Domáci sa smejú - takých turistov od ukrajinskej hranice vzdialenej len tri kilometre tu majú každú chvíľu. A minule z družstva vo vedľajšej dedine hnali kravy po ceste - radšej ich mali hore na kopec zahnať, nech tam spásajú. Za pár rokov to tam celkom zarastie. Zvuky prúdia okolo nás. Znie mi to príjemne, všetky trápenia akoby ostali dole v dedine. Kamaráti - Západoslováci - rozumejú málo. Kto by tu hovoril po slovensky. Však sú tu spolu samí Rusnáci.

„Bože besmertnyj, pomiluj nas..." Viachlasne sa ozýva pekným chrámom, pripadám si ako na koncerte chorálov. Je ráno a omša sa začala skoro. Nikdy predtým som na pravoslávnej bohoslužbe nebola. Toľko spevov, takých zvučných, radostných. To sme nečakali. Sedíme ticho s kamarátom v lavici vedľa seba, jediní sa nemodlíme. Mladý kňaz sa na nás aj tak usmieva. Káže - ako inak než v rusínčine. „Nehryš, žeby jes nebyl choryj. Hryšime každyj deň, každyj jest zavystlivyj, pyšnyj, zme skupy. Sme hryšny a pytame sja - čomu tota chorota? Bo jes človiče jakyj jes. Sotvorenyj dokonalyj, ale hryšnyj. Usilujme sja o jedyne. O spasenje svojij duši. Žeby zme mohli byty nasledovnikami chramstva nebeskoho..." Spev, ktorý nasleduje, je celkom iný, než ten včera. Ale je nám pri ňom rovnako pekne.

Strávili sme tu jeden deň. A mali veľké šťastie. Keby som chcela kamarátom vysvetliť, čo je východ, trvalo by mi to veľmi dlho. A aj tak by sa mi to nepodarilo ani spolovice. Teraz stačilo povedať po ceste domov jediné. To čo sme videli a počuli. Presne to.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?