Univerzita

Autor: Marie Stracenská | 5.5.2011 o 9:08 | Karma článku: 8,66 | Prečítané:  1502x

Idem do školy. Do tej, čo je pred ňou fontána, na ktorej nahí malí chlapci chytajú labute. Parkujem, označím si lístok. Hm, kdeže som pred rokmi premýšľala, že raz budem mať auto. Chodila som pešo, električkami - a samozrejme, najnapratanejším autobusom na svete, 39tkou. Pred školou páriky, do dverí rýchlym tempom vchádzajú pekné mladučké dievčatá. Tuším sú podobne oblečené, ako my v študentských časoch.

Hľadám študijné, je tam, kde bývalo. Teta ma posiela ďalej. Vchádzam do majestátnej budovy vedľa. Posledný raz som tu bola poriadne dávno na nejakých promóciách. Vestibul je prázdny. Počuť len mňa. Stúpam po schodoch a kroky... cupkajú! Fíha! Takto moje kroky nezneli už poriadne dlho. Väčšinou je ich zvuk podpätkové klopkanie, rázne vykračovanie, niekedy dupot. Teraz - cupkajú ako dievčaťu. Ako študentke, ktorá zas niečo zabudla, zanedbala, nestihla. A teraz ide k paniam úradníčkam zahanbene sa opýtať, čo s tým.

                                 

Neviem, ako to urobili tí, čo túto školu stavali. Má zvláštnu moc. Uberá roky. Skúste si to :) Nie je to vôbec nepríjemné :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?