Keď som sa otriasla z prvotného šoku, konečne prestala revať od strašného sklamania a povedala som o tom mame, pozbierala som zvyšky zdravého rozumu a išla na políciu. Vysvetlila som, čo sa stalo a kto to urobil. Situáciu začali vyšetrovať. A vyšetrovali. A vyšetrovali. Asi štyri roky. Keď ma po ikstý raz predvolali a vypytovali sa na detaily, snažila som sa im vysvetliť, že niečo si už naozaj pri najlepšej vôli nepamätám. A v duchu sa čudovala, ako to, že vyšetrenie v podstate banálnej krádeže s istým páchateľom, ktorého bežne stretávam na ulici, trvá tak dlho.
Až mi jedného dňa napísali zo súdu, že prípad je uzavretý a dotyčný je odsúdený. A má mi zaplatiť niečo vyše 60 tisíc korún. Žiadna ohurujúca suma, ale pár mesiacov by som vtedy z toho žiť vedela. No ale, ako mi zaplatí? Keď som sa to snažila zistiť, povedali mi, že najlepšie peniaze vymôže exekútor.
Žiadneho som osobne nepoznala. Náhodou som vybrala jedného a navštívila. Bol milý, ochotný, pobral si odo mňa dokumenty a sľúbil, že sa bude snažiť urobiť maximum. Vraj to však môže trvať pomerne dlho. Nech, vravela som, aj tak mi nič iné neostáva, ak chcem získať aspoň nejaké odškodnenie od dotyčného chrapúňa. Niekoľkokrát som sa pána exekútora spýtala, či budem ja musieť niečo platiť a niekoľkokrát zdôraznil, že nie. Veď aj na webovej stránke majú uvedené: Za výkon exekučnej činnosti podľa zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Náklady podľa § 196 uhrádza povinný. A povinný je v mojom prípade zlodej.
Prešlo pár rokov. Raz za čas som dostávala od exekútorského úradu list, že na exekúcii sa pracuje. Medzi riadkami - buďte trpezlivá, robíme, čo môžeme.
No a minulý týždeň mi manžel podáva žltý papierik z pošty: „Píšu ti z nejakého súdu." Hm, čo odo mňa aký súd môže chcieť... A veru, že chce. Poslal mi Uznesenie. Súd rozhodol, že exekúcia sa zastavuje. Majetok mládenca, ktorý nás okradol, je žiadny. Dokonca nestačí ani na úhradu trov exekútora. Takže - ich mám zaplatiť ja. Konkrétne 350,72 eur. Fíha.
Požiadala som o vysvetlenie. A exekútor vysvetlil: ... majetok osoby povinnej nestaci ani na uhradu trov exekucie. Pocas vykonu exekucneho konania nebolo zname miesto pobytu dlznika. Tiez neboli pozitivne zistene ziadne majetkove pomery dlznika. Kedze nebolo dovodne dalej navysovat vzniknute trovy exekucie, dal som podnet exekucnemu sudu na zastavenie exekucie... sud sa previerkou spisu stotoznil ... a zaviazal Vas zaplatit vzniknute trovy exekucie. Chyba je, že som nepoznala paragraf 203 ods.2 Exekučného poriadku: (2) Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
Ja teda chápem, že exekútor a jeho ľudia mali s mojím prípadom nejakú prácu a tým pádom aj náklady. Ale to, že mu mám platiť a pomerne veľa, mi vyrazilo dych. Lebo v konečnom dôsledku - niekto ma okradol a keď som sa snažila získať peniaze od odsúdeného späť, niekoľko rokov sa nič nedialo a po tom čase mám z peňaženky vytiahnuť ďalšie peniaze.
A to je koniec príbehu. Životná skúsenosť za 2070,32 plus 350,72 eur.
Keď malým rozprávam príbehy, občas ich končím poučením, ktoré z toho plynie.
Tak teda, moje poučenie: keď vás okradnú a vy poznáte páchateľa a rozhodnete sa to povedať polícii, pripravte sa na dlhoročnú tortúru vysvetľovania a spomínania. A keď hodnotu ukradnutých vecí budete chcieť získať späť, urobte to akýmkoľvek iným spôsobom, len nie cez exekútora. Aby ste po rokoch neskončili s hlavou v smútku a prievanom na účtoch. A otáznikom v hlave - aké to máme zákony a pravidlá? A kde je, pri tom všetkom odborne napísanom a zdôvodnenom, dôvera k inštitúciám..?
