Trielim cez celý byt do detskej. Ozýva sa z nej: „Škaredé sa mi sníva! Maminka! Tatinko! Škaredé sa mi sníva!" Papuče som si neobula, ani okuliare nedala, švihám, aby drobka nezobudila brata. Beriem ju na ruky, chlácholím, vycikáme a noc ide dospať do našej postele.
Na druhý deň ráno je to skoro rovnaké. Len teraz sa budím tesne predtým, než zavolá pomedzi kašeľ druhé dieťa: „Tatinko! Huch, huch! Už nechcem spinkať! Tááátííínkóóó!" Som hore, ale cítim, že aj muž. Malý volá tata! Tak keď je hore, nech dnes ide tato! To hovorí jeden hlas vo mne. Ten materský sa naňho hnevá - ale ty si matka! Bež! Kým sa pohádali, tato zareagoval. Vďaka...
O pár dní sa prejavuje efekt odovzdanej choroby. Zas sa budím sama od seba, unavená, nespokojná, len chvíľku predtým, než malá zavolá: „Maminkááááá! Bolí ma hrdielko!" Panebože, nemohlo začať drhnúť o hodinu neskôr? Zasa letím cez obývačku, fuch, nie je nad to začať deň rezko.
Ja nechcem byť ako netopiere! Nechcem mať radary... Teda, chcem - chcem zachytiť, keď malí potrebujú moju pomoc. Len... Bolo by skvelé, keby sa moje radary zosúladili s detskými biorytmami. Ale tie by zas mohli dostať rozum a súdnosť. A akosi sa lepšie časovať. Prosím, všehomír. Vedel by si to, pre zachovanie duševného a telesného zdravia rodičov, nejako zariadiť?