Medzi prvými zdedenými topánkami od detí priateliek sa pred pár rokmi objavili aj gumáky. Až som si obdivne vzdychla, keď som ich zbadala. Koľká zmena od mojich detských čias! Dievčenské boli s jahôdkami. Chlapčenské s lodným kormidlom. Na našom sídlisku sú také super krivé chodníky... V nich vznikajú výborné mláky. Dlhé! Hlboké! Nevedela som sa dočkať dažďa.
Napršalo. Počkali sme, kým prestanú posledné kvapky. Vybrali sme teplé nohavice, dali na ne ďalšie ponožky, poriadne to všetko pozastrkovali - natiahli gumáky - a poďho! „Maminka, a do tejto môžeme? A aj do tejto?" No jasné! Smelo! Stála som nad vyrehotanými drobcami hľadala a navigovala - aha, tamtá je skvelá! Poďte! A táto! Aká je obrovská! Najlepšie mláky boli za obchodom a na parkovisku. A jedna pred pieskoviskom dokonca taká, že v nej gumáka zostala prilepená o blato na spodku, krásne tam čvachtala a len tak tak, že do nej nezatieklo. Mrzelo ma iba, že moje topánky síce nepremokali, ale do mlák sa v nich nedalo, boli nízke.
Ale poslúchala som. A Ježiško mi na ďalšie Vianoce gumáky priniesol. Aj s dáždnikom. Sú zelené s kvetmi jarnej lúky. Veselé, vysoké, nezateká do nich. Nosím ich vo zvláštne dni.
Lebo teraz mlákujeme traja. Aj včera sme. Po ceste do škôlky pomaly, aby sa malí príliš nezamočili, cestou domov už aj so skokmi. Nech žijú gumáky! Mláky sú super! Myslím si, že z nášho botníka sa asi už nestratia :)