Malí sa od rána striedajú, ktorý bude horší. Najprv Julka odmietla obliekať sa. Potom Matúš nechcel jesť. Na to obaja odstrčili raňajky, ktoré si tesne predtým vypýtali. Boli sme na ihrisku, ale teraz už musíme domov. Julka ide, Matúš nie. Že sa mu nechce. Prehováram ho. Prosím, dvihnem hlas. Žiaden efekt. Zatnem sa. Naozaj nemám náladu na rozprávanie príbehov, motivovanie ho súťažením, ani na plecia ho tentoraz nevezmem. Jasné, každý má právo byť náladový. Ale prečo, kurník, rodičia musia byť vždy tí chápaví? No tak si tu ostaň! Presvedčím sa, že malému nič nehrozí, otočím sa a demonštratívne odchádzam. Veď ty aj tak o chvíľu pribehneš, zlostník. Julku odvádzam za ruku. A neotočím sa!
„Maminka..." Julka sa zastavuje. „Maminka. Ale ja tam Matúška nechcem nechať." Hovorí tichučko. „Viem, že je neposlušný a trucuje. Ale... Môžem sa poňho vrátiť?" Zastanem, hľadím na ňu veľkými očami. Choď, hovorím ticho. A sledujem, ako sa vracia asi päťdesiat metrov, pomaly ju nasledujem. Vidím ako malý človiečik prichádza k druhému. Chytá ho za ruku, niečo mu vraví. On jej tiež niečo. A zas Julka niečo a Matúš odpovedá. A hýbu sa. Obaja držiac sa za ruky idú ku mne. Bez slova im kráčam oproti. Prichádzajú, každý ma chytí z jednej strany. Spolu všetci traja takto odchádzame zmierení domov. Julinka sa jemnučko usmieva. Matúško sa pozerá do zeme. Hanbí sa. No nie viac ako ja.
Neviem, či moje malé dvojčatá sú si najbližšie bytosti na svete. Keď sa vadia, nevyzerá to tak. Ale keď sa hrajú, vždy. Stále chcú vedieť jeden o druhom, vidieť sa, zdieľať všetko, čo zažijú. Ale toto nebola len vec ich blízkosti. Toto bola výchovná lekcia. Meter desať vysokej dievčinky a jej rovnako malého bračeka ich veľkej mame. Neviem, zlatíčko, čo si Matúškovi hovorila. Ale ver mi, že si to zapamätám.
