Máme doma aj „spoločné" veci, ale „vlastné", tie sa cenia o niečo viac. Starajú sa o ne a na rozdiel od nás presne rozoznajú. Julkin dinosaurus z kinderka je predsa úplne iný, než Matúškov. A keby náhodou boli rovnaké, na jedného si nechali napísať M a na druhého J. Aj rozprávky mávame večer dve. Každý vyberá zo „svojej" knižočky. Pri voľbe devedečkových sa striedajú. Cukríky delíme presným odrátaním. Darčekov tiež radšej bývajú presne rovnaké počty.
„Maminka, som smutná." Hm. To sa nedobre počúva. „Som smutná, maminka. Lebo ty mojkáš Matúška oveľa viac, než mňa. Aj teraz si mu dala veľa pusiniek a mne len tri." Vôbec mi nenapadlo, že to drobka ráta. Pozerá na mňa veľkými obviňujúcimi očami, čaká, čo urobím. Vstanem a pobozkám ju. „Julinka, vieš, že vás obidvoch ľúbim a pusinky nepočítam. Teraz to tak vyšlo. Nabudúce zas teba viac poľúbim." Vyobjímam ju, zahráme sa na bábätko, keď sa mi celkom skrúti v náručí a nechá pohojdať. A je dobre. Uchlácholená zabudne na obvinenia a o chvíľu vybehne lietať s bratom po celom byte, nespravodlivosť v pozornosti vzala minulosť.
Zadýchaná príde vzápätí s klasikou: „Prosím si niečo sladké, ešte som dnes nič také nemala", a už ma ťahá s poličke s maškrtami. Vyberie si lízatko z hroznového cukru. Už idem upratať škatuľku, keď ma zahatá: „Ale veď aj Matúško by niečo chcel, maminka. Zoberiem aj pre neho." Pozerám, ako mu sladkosť núka a aj rozbaľuje, keďže on má ruky zamestnané sanitkou a policajným autom.
Sú dvaja a naučení deliť sa. Už nad tým ani nepremýšľajú, robia to automaticky. A asi by som mala byť dôslednejšia. V tom, ako pre zmenu my delíme našu pozornosť im.