Bez slov

Autor: Marie Stracenská | 3.2.2011 o 9:50 | Karma článku: 12,24 | Prečítané:  1032x

Jakubko kričí. Peťka tiež. Jakubko má tri roky. Peťka šesť. Sú brat a sestra. Normálne deti. Skoro. Až na malý detail - Jakubko nerozpráva.

Každá mam vie, aké je úžasné, keď deti prídu do veku, že rozumejú a začínajú hovoriť. Ich prvé slová mamy pohladia a po nich prídu ďalšie - malí povedia, že sú hladní, chcú cikať alebo ich niečo bolí. A hlavne vedia povedať „ľúbim ťa". Príroda to zariadila tak, že tento vek príde vtedy, keď mamy  už prestávajú vládať hovoriť na iba kričiace balíčky - a tým, že deti komunikujú, sa začína mamám vracať láska a pozornosť, ktoré dávajú. Jakubko v tom veku je, už hodnú chvíľu. Lenže Jakubko všetko, čo cíti, dáva najavo neštandardne. Jakubko strašne kričí. Húka. Keď sa mu niečo páči, dupká a hučí ako parník. Keď sa mu nepáči, je z neho siréna. Strašná, otrasne hlučná siréna. Prenikavo vrieska, z hĺbky svojho malého telíčka. Vydrží to dlho,  je neúnavný. Aj by som mu to mala za zlé, najmä keď som sa bála, že zobudí poobede moje deti. Ale nedá sa. Dozvedela som sa, že za to nemôže. Vraj to tak v ich rodine je. A vraj sa to napraví, povedali Jakubkovej mamke lekári. Kedy, hm, tak to úplne presne nevedia.

A tak Jakubko kričí. A kričí aj jeho sestra - privoláva na seba pozornosť, aby ju mamka nevenovala len malému bratovi. A občas zúfalo kričí aj ich mamka. Vtedy, keď už nevládze. Jakubko sa totiž aj rád túla a stráca. A tak ho mama často hľadá. Chlapček má rád svetielka, drobné vecičky a televíziu. Pozerá na ne krásnymi očkami s nádherne dlhými mihalnicami, s láskou sa k vám pritúli, keď mu zapnete malú baterku.  Len čo Jakubko zbadá otvorené dvere, odchádza. Kým mama Peťke zapne bundu, Jakubko je fuč. Celý deň ho teda mama trpezlivo hľadá, tíši a nosí, aby zas neušiel. Medzi tým sa vadí s dcérou, hádavou a vytrvalou.

A potom na chvíľu Jakubko zaspí. Peťka sa hrá s mojimi deťmi. Síce sa celý čas sporia, ale chvíľu sa to vydržať dá. „Idete si oddýchnuť, Alebo si dáte so mnou kávu?", pýtam sa Jakubkovej mamky. „Nie.  Ďakujem. Potrebujem na záchod." A hodinu sa nevracia. Vôbec sa nehnevám. Cez stenu o chvíľu začujem, že je vedľa na izbe. Predsa len - chvíľka oddychu, tichá, súkromná.

Ak by sa ma niekto niekedy niekto spýtal, kto si zaslúži medailu za statočnosť, bola by na prvých miestach môjho zoznamu. Neviem jej pomôcť. Len ju obdivujem. A želám jej, aby to detské „ľúbim ťa" počula od Jakubka veľmi skoro. A aby to počúvala často. Rozhodne si to zaslúži.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Celý svet dýcha smrteľne špinavý vzduch, aj Slováci

Nová správa od Svetovej zdravotníckej organizácie odhaduje, že 9 z 10 ľudí žijú v prostredí so znečisteným vzduchom.

DOMOV

Policajné uniformy menia, takto budú vyzerať po novom

Hodnota oblečenia policata bola vlani na úrovni 890 eur.

KOMENTÁRE

Lajčák je náš relevantný kandidát s malými šancami

Vyhliadky Lajčáka nezlepšuje ani Fico u Putina.


Už ste čítali?