"A poďme hore po schodoch, mami!" Kroje a hračky ľudí, ktorí tu žili pred sto rokmi, sú rovnako zaujímavé. Vyzerá to tak, že na budúci karneval budem šiť kabaničky a premýšľať, z čoho urobím krpce. Mami, a to boli živé zvieratká?" Po ceste späť do kúpeľov sú medvede, vlk a rysy stále s nami. „Nie, neboli. Tie zvieratká, čo sme videli, už zomreli, ale presne také isté žijú tu v horách." „A prečo tam nemali slona? A koňa?" Vysvetľujem ako je to s faunou pod Tatrami. Teším sa, že malých to bavilo. Múzeum nie je rozsiahle, ale má presne ten obsah a veľkosť, aby sa deti dozvedeli niečo nové a pritom sa nezačali nudiť.
Spievame si o zajkovi, snažím sa prísť späť na kúpeľný obed včas. Pred tunelom, asi päť kilometrov od cieľa, na mňa máva z krajnice muž zákona. Zastavím, stále v dobre nálade. Asi kontrola. „Dobrý deň, pani vodička. Na osemdesiatke ste išli deväťdesiatjeden. To je podľa sadzobníka dvadsať eur." No, nevšimla som si. Mrzí ma. Čo narobím. Dvadsať eur. Hm. Suchá rovná diaľnica veľmi autá nebrzdí... Kým policajt vypisuje papiere, deti majú novú tému. „Mami, a to budeš platiť pokutu? A pôjdeš aj do väzenia? A kam pôjdeme my? A čo zlé si urobila? Prečo má ujo na chrbte takú veľkú strieľačku? Zastrelí nás?"
Obed stíhame s oneskorením. „Mami, môžem ísť za Tomáškom?" „A ja za Peťkou?" Malí dojedli polievku a kým nám dajú druhé jedlo, urgentne musia niečo povedať kamarátom. Vzápätí z oboch strán jedálne začujem takmer rovnaké: „Boli sme na výlete! Videli sme mŕtve zvieratká a potom sme stretli uja s velikánskou pištoľou a maminka platila pokutu! Báli sme sa, ale nakoniec nemusela ísť do väzenia!" A pokračujú vo farbistom popise policajtov a tých piatich nie úplne príjemných minút. A že sme videli skoro naozajstného medveďa? Makety horolezeckých vrtuľníkov a staré snežnice? Koho to už teraz zaujíma... :)