Niektorý z nich sa zavrtí, zamliaska a odfúkne si. Skontrolujem, či nie sú odkopaní. Obaja ružovučkí. Mám chuť sa dotknúť Matúškových dvoch spotených ryšavých pramienkov vzadu na krku. Ale neurobím to, nechcem ho prebrať. Ešte chvíľu sa chcem pozerať. Julinka leží na chrbte, ručičky rozhodené, pod jednou pazuškou svojho plyšového havka. Matúško na boku, noha cez perinu, jeho bojovník ostal na kraji vankúša. Obaja pokojní, uvoľnení.
Andy Warhol raz nakrútil film na jeden záber - bol tam spiaci chlapík a vôbec nič iné. Čudný nápad, vravela som si. A teraz mám čo robiť, aby som po ikstý raz neschytila foťák a nezachytila ja sama dva spiace uzlíčky. Takto, v spánku, sú deti stelesnením nevinnosti. Skúšam si vybaviť niečo zlé, chvíľu, keď ma nahnevali. Takto zoči voči ich spiacemu dychu sa to nedá. Vnímam len pokoj, bezstarostnosť a bezbrannosť. Viem, že o pár minút sa prebudia. Chytím ich horúcich do náručia, nechajú ma privoňať si, vyobjímať ich. Ešte sa tam chvíľu budú chúliť, kým nevyskočia - veď sa toho na svete toľko deje!
Myslím si, že keď raz vyrastú a aj ja už budem veľká, toto bude najčastejšie želanie, čo by som chcela vrátiť. Vidieť a počúvať dve spiace malé deti. Takto vyzerá šťastie - ich a teda aj moje.