Tak sme sa teda našli v Lučivnej. Už pri vstupe som ostala zaskočená. Káva, čaj, čerstvé šišky, zjavne pre hocikoho a zadarmo. Prijímacia kancelária vybavená obrovskými koženými sedačkami. „Kto ešte nebol vnútri, poďte." Od rána sme museli byť aspoň tridsiaty, keď sa takto usmievajú na všetkých, chcela by som frčať na tom, čo oni, pomyslela som si. „Ako sa voláte?", obrátila sa pani na deti. „Ty sa hanbíš? Ono ťa to prejde. Keď chlapi vyrastú, zmenia sa, potom sa už za nič nehanbia." Špásovala, zabávala ich. Kým dospelí dostávali inštrukcie, milá prijímajúca blondínka sa s našimi deťmi hrala Nájdi rozdiel. Na obed sme meškali. „Nevadí", povedali tety v jedálni, „tak to býva." Lekárka na rozdiel od nás obed vôbec nestihla. Ale neponáhľala sa s vyšetrením. Ani sestry nie s meraním krpcov. Vysvetlili, čo bolo treba. Pokojne, aj dva razy zopakovali. Bolo to nutné, malí sa nevedeli vpratať do kože, toľko nového okolo. Ešte pohovor o organizácii vo veľkej spoločenskej miestnosti. „Budem hovoriť hlasnejšie, deti sa hrajú", začala vrchná sestra prednášku pre asi dvadsiatku novo príchodzích rodičov. Fíha, žiadne - „utíšte si deti, toto je dôležité..." Útla pani statočne hučala, ako sa dalo. Tam je vlek, tam klzisko, sánky, korčule, lyže nájdete tam a tam. Samozrejme, zadarmo. Posilňovňa je 24 hodín denne, vypýtajte si kľúč. „Musíme zamykať, nehnevajte sa, veľa detí sa nám tam zranilo", ospravedlňovala sa. „Ale odomkneme, sestry sú tu non stop." Takže máme hocikedy cvičenie, zadarmo. Aj dovoz a odvoz na okolité svahy či do obchodu. Každý deň nejaká zábava, aby sa tu malí nenudili. Maľovanie, filmy, kone.
Večer som sa dívala na usínajúce deti. Skoro zaľahli. Nečudo. Po obrovskom zasneženom parku toho celkom dosť nabehali. Ešte nás tu čaká veľa dní. Ale už sa nebojím. Je tu krásne. Veľa sa toho dá podnikať. Krásne ihriská, svah, sánkarska dráha, bazén. K tomu útulné izby, na každej televízor. Pre malých na každom poschodí herne. Ale hlavne, hlavne zo všetkých strán „oddýchnite si, zabavte sa, je to pohoda".
Nevdojak som si spomenula na zvláštnu anketu spred rokov, keď od Európanov chcela Únia, aby našli nejakú svoju vlastnosť - a skarikovali ju. Nám to vtedy veľmi nevyšlo, zvolili sme pohostinnosť. Tá sa nedala zosmiešniť. Ale je presne tou vlastnosťou, ktorú v Lučivnej od prvej minúty najviac cítim. Pohostinnosť a ohľaduplnosť k deťom, ústretovosť k ich rodičom, dobrá nálada. To rozhodne nie je každodenné a samozrejmé. Za tú výnimočnosť dopredu ďakujem.