Krásnohorské Podhradie – podhradie, kde pre Rómov zastal čas

Autor: Marie Stracenská | 5.1.2011 o 8:32 | Karma článku: 9,58 | Prečítané:  2589x

Čítam si, že na Spiši pribudne policajtov. Aby robili poriadok s Rómami. A spomínam si na svoju poslednú návštevu v osade. Bolo to pred troma rokmi. Nikto nás tam neposielal. Nemuseli sme tam. Ale sme chceli. Možno každý, kto chce o Rómoch niečo hovoriť, by sa s nimi mal stretnúť a trochu ich spoznať. Nie sú všetci rovnakí. Vytáča ma, keď kradnú. A myslím si, že každý, aj rómsky starosta, by mal vedieť viesť svoju obec a nemať funkciu len preto, že ho všetci poznajú. Chodila som s Rómami do školy. Niekoľkokrát o nich robila reportáž. Teraz mám pár z nich v najbližšom susedstve. Neidealizujem si ich. Ale ani sa ich nebojím. Ale je pravda, že nežijem vedľa žiadnej osady a v mojom meste je ich menšina. Toto som si vtedy hneď po návšteve osady napísala...

„Mám 81 rokov! Osemdesiatjeden! Narodil som sa v roku 1929!" Starší nízky pán oproti nám sa dušuje, že je tu naokolo najstarší. Mne tie počty veľmi nevychádzajú. Nevadí, nie je to podstatné. „V dvadsiatom deviatom. Veru. A ona v tridsiatom piatom," ukazuje na usmiatu pani vedľa, ktorá asi veľmi nerozumie. Hľadali sme najstaršieho muža v osade. Cestou k nemu nás jeden odrádzal, že nenájdeme, že tu nikto najstarší nežije, lebo nedávno najstarší zomrel. Nakoniec sme ho našli v zadymenej malej kuchynke. Sedíme tam, izba je súčasne spálňou, kúpeľňou a obývačkou. A nie je nám nepríjemne.

Do Rožňavy sme chodili vyše roka. Robiť motivačné kurzy pre Rómov. Snažili sme sa im dať aspoň nápad hľadať si prácu. Preskúšali si ako to chodí na pohovoroch, dozvedeli sa niečo o zákonoch. Z kurzov si odnášali základné dokumenty, ktoré môžu potrebovať - každý svoj vlastný osobný životopis a žiadosť o zamestnanie. Už sme „preškolili" desiatky ľudí z Krásnohorského Podhradia a veľakrát sa do osady chceli ísť pozrieť. Prišiel posledný deň posledného kurzu - tak kedy inokedy tam ísť?

S kolegom, dobrým priateľom, sme požiadali účastníčky, aby sme mohli ísť do osady s nimi. Všetky mali pred Vianocami kopu povinností. Súhlasila pani, ktorá len málo rozumela po slovensky. My zasa nie po maďarsky, viezli sme sa viac menej mlčky. Tu môžete zaparkovať, ukázala na voľné miesto medzi domami. Vystúpila, vzala do náručia malú dcérku, ktorá jej prišla oproti a zašla do najbližšieho domu. Veľkého, bieleho, murovaného. Ostali sme sami.
Hľadáme človeka, ktorý to tu pozná najviac - teda najstaršieho. Vieme, že sa bude volať buď Darváš alebo Horváth alebo Gulykáš - iné mená tu veľmi nie sú. Najprv zháňame sprievodcov medzi deťmi, tie však veľmi nevedia. Nakoniec sa nás ujíma päťdesiatnik (ale možno aj štyridsiatnik, ťažko povedať) a vedie nás hore do kopca. Míňame prežúvajúce kozy, ktovie, čo v týchto mrazoch žujú. Stoja pri chatrči, vyzerá ako maštaľ, počmáraná a polozborená. Náš sprievodca kráča rezko, kde tu sa niekomu pozdraví.

Najstarší muž, pán Zoltán, sa volá Gulykáš. Trochu hovorí po slovensky, viac po maďarsky. Jeho pani po slovensky len pozdraví. Obaja žijú v osade - vlastne kolónii, ako tu hovoria - v Krásnohorskom Podhradí od narodenia. Majú osem detí a vraj viac ako 50 vnúčat. Malý domček, ktorého vchod vrúbia stĺpčeky narezaného dreva („na jednu zimu treba aspoň kubík"), postavil pred dvoma rokmi spolu so synmi. Kedysi bol sám murárom a robil to tridsať rokov, vyzná sa. Je tu elektrina, vodu nosia spod lesa. Obaja už slabšie počujú, pani pokašliava. „Vianoce? Nevieme!" Pred niekoľkými týždňami im zomrel zať, veľa peňazí nie je, deti chcú byť sami, zdravie slúži menej. Čo budú robiť? „Ja už piť nemôžem. A ona je už stará, tak čo!", smeje sa pán Zoltán.

Posedíme, rozprávame sa ako sa dá, lúčime sa. Vo dverách po maďarsky zaželáme šťastné sviatky a odchádzame do zimy. Po ceste späť k autu míňame dievčatko v pančuškách, rovnako strapaté ako moja dcéra. Zdravia nás dvaja bratia, účastníci z kurzu pred niekoľkými mesiacmi, režú drevo. Po pár metroch sa na nás nalepí skupinka detí. Vykrikujú, vyskakujú, chcú si hneď pozrieť v digitále obrázky, ktoré sme nafotili.  Vonku je slnečno, ale pod nulou. Deti sú naľahko, jedno obďaleč vlečie ťažké vedro s vodou. Potkýna sa na hlinenej ceste plnej výmoľov. Koľko tu žije ľudí? Štyristo? Päťsto?

Z neomietnutých domov sa dymí. Nie sú to však plechové chatrče, ale skutočné domy - málokedy pre menej ako šesť ľudí. Chce aj nechce sa nám k autu.

Videli sme, ako žijú tí ľudia, ktorí nám vysvetľujú, že sa v rodine neoplatí, ak robí jeden z dospelých - majú potom menšie dávky. Takže buď v robote ani jeden alebo obaja - ale to je bez vzdelania a v kraji s takmer najvyššou nezamestnanosťou na Slovensku ilúzia. Keď sedia na našich kurzoch v triedach, usmievajú sa a počúvajú. Keď ich dostatočne povzbudzujeme, rozhovoria sa. Radi sa sťažujú, hovoria o svojich starostiach a hanblivo sa usmievajú, keď sa vypytujeme na to, prečo bolo také ťažké skončiť aspoň učilište. Je jasné, prečo - keď sa tu v kolónii obzerám okolo seba. Nie je to prvá osada, ktorú som navštívila, ale vždy akosi zabudnem. Neviem si celkom predstaviť ako si tu deti píšu úlohy, ako sa učia v miestnosti, kde riešia každodenné potreby ďalší členovia domácnosti, ako robia projekty na nejaké krúžky. Tu teda rozhodne nie.

Okolo nás ploty s rozvešaným oblečením, vzduch štipľavo vonia. Nikto sa nás na nič nepýta, nikto nezazerá. Kde tu pár ľudí, postávajú väčšinou mlčky. Pod nami údolie, do dediny je to asi tri kilometre. Pochybujem, že sem chodieva autobus. A hrdzavé prastaré autá, ktoré miestami stoja pri domoch, určite nejazdia každý deň. S malým otáznikom prichádzame k nášmu opustenému autu a vnútorne sa trochu hanbím za to, že som pochybovala, či ho nájdeme v poriadku. A to im hovoríme, že predsudky sú zlé...

Som rada, že sme tu boli. Keď odchádzame, pod kopcom sa obzrieme.  A musíme zastať. Pred nami sa otvára krásny výhľad. Hrad Krásna Hôrka a pod ním naľavo desiatky domov. Pred tristo rokmi to určite vyzeralo presne rovnako. V hrade bolo panstvo, pod ním pomocníci a služobníctvo. Čas sa zmenil, tu však na pohľad veľmi nie. Ľudia v domoch sú rovnako chudobní ako ich dedovia, málo využívajú výdobytky 21. storočia. Ale zvykli si. Neriešia. A nie je im čo závidieť...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Nad Ukrajinou zabíjal ruský Buk z územia separatistov

Pri tragédii spred dvoch rokov zomrelo 298 ľudí na palube letu MH17.

DOMOV

Primár onkologického ústavu mal zobrať úplatok, zadržala ho polícia

Onkologický ústav sa k prípadu nevyjadril.


Už ste čítali?