Aj ja som mala kedysi takú škatuľku. Kde je, dnes už neviem. Pohľadníc a listov mi chodí málo. Mám ich ako záložky v knihách. Chodievajú teraz iné správy, mnohé rovnako vzácne. A tak mám inú truhličku. Má malú obrazovku a kopu tlačidiel, reproduktor a zamontovaný fotoaparát. V tej truhličke býva uložených množstvo krátkych listov. Niektoré už roky. Je mi ľúto sa s nimi rozlúčiť. Príde raz za čas taká chvíľa, že sa potrebujem utvrdiť v niečom pozitívnom. Aha, niekto ťa má rád, niečo sa ti podarilo, vieš potešiť, tu je dôkaz.
Lenže ten telefón, moja truhlica, teraz umrel. Trvalo mu to niekoľko dní. Najprv sa každú chvíľu tváril, že som na púšti, kde nie je vôbec žiadny signál - a na tom istom mieste mal vzápätí päť paličiek. Správami odoslanými popoludní ma budil o tretej nadránom. Keď mi niekto volal, nič nebolo počuť. Prestali sme sa trápiť. Rozlúčili sme sa.
A prišiel čas správ. Až som samú seba prekvapila - v prístroji driemalo asi dvesto odkazov. Veľa „ďakujem", „blahoželám" a „toto vyšlo". Odfotená prvá chodníková kresbička mojej dcéry. Syn ako malý stolár, keď pomáhal vŕtať novú postieľku. Hlas malej, keď ako dvojročná spievala Maličká som. Správy od sestry z Afriky, že ten brušný týfus nie je nič hrozné. Mamkin odkaz, že dobre došla z Austrálie. Manželova (vtedy ešte priateľova) radosť, keď práve načapoval svoje prvé rezané pivo.
Čo s nimi? Sadla som si a čítala. Dlho. Vytriedila som dvadsať, malých textových pokladov. Viaceré zažili už pár telefónnych predchodcov tohto posledného. Tie presťahujem. Ostatné mažem, posielam do medzipriestoru pekných myšlienok a dobrej nálady.
Kedysi si ľudia truhličky uchovávali doma. My sa máme lepšie. Môžeme ich nosiť každý deň so sebou. Nech sa len plnia dobrými správami, zas mám niekoľko rokov čo ukladať. :)