Bez odvrávania si požičiavajú odrážadlo. Mocú sa spolu v domčeku, schovávajú v hrade, celkom cudzie decká. „Budeš môj kamarát?", pýta sa nejaký v modrých pančuškách druhého v teplákoch. „Budem." „Tak poď!", a spolu sa vrhajú medzi ostatný skáčuci drobizg. Vedľa letí po dlhej šmýkačke dievčatko otočené na bruchu a chlapček zdola doňho hádže loptičky. Do tlamy veľkej modrej ryby sa hrnú naraz dvaja, v protismere, testujú kvality šmýkačky a rebríka. Pri telke na poschodí deti, čo to už videli, prezrádzajú ostatným, čo bude a nikto sa nehnevá. Tí, čo sa nudia, sa naháňajú medzi sedadlami. Srandy kopec.
Len zriedka sa vyskytuje dospelý, obvykle stráži svoje oveľa menšie dieťa. Sem tam teta recepčná zavolá: Tibi, poď sa napiť, už dlho skáčeš. A Nika, poď, daj si jabĺčka. Šimonko, Filipko, aj vy tu máte džúsik, pustite na trampolínu zase druhých." Profesionálne, ale príjemne maminkovsky. Keď sa niekto rozplače, utíši ho, pohladí. Pokojne a v pohode.
Toto je detský svet. Kútik pre malých v obrovskom nákupnom centre. Je tu úžasne. Deti majú vlastné pravidlá. Nehádajú sa. Nebijú. Slobodne si robia, čo chcú. Nahlas sa smejú, bláznia sa. Napomenutia nie sú nutné. Akoby drobci sami vedeli, že tu si musia pomôcť sami a vyriešiť svoje spory po dobrom, lebo tak to najlepšie funguje. A koniec koncov, načo sa hádať, keď je tu toho toľko, čo sa dá robiť!
Milujem kožené sedadlá v kútiku v rohu. Všetky tie pančuchové nožičky, strapaté vlasy a červené vyskákané líca okolo. Zadychčané úsmevy, ktoré ani vo mne nevidia žiadnu autoritu, skôr kamarátku. Rada v tých kreslách sedávam, rovnako rada ako medzi guľôčkami, v hradnom väzení aj na zemi v kuchynke. Tu je tak dobre. Lepších miest na napravenie zlej nálady veľa nepoznám... :)