Sadla som do autobusu v Starej Ľubovni, mal ma odviezť domov. Bolo mi pekne. Ani smutno veľmi nie. Táto letná príhoda sa síce končila, ale prázdniny ešte len začínali a mala som sa na čo tešiť. Zamyslene som sa pozerala von oknom a tam nebolo nič zaujímavé. Zato u vodiča áno. Mal dlhé vlasy, skoro také dlhé ako ja a rovnako zvlnené. Na sebe rovnakú zelenú košeľu po otcovi z vojenčiny a podobné džínsy. Cez plece gitaru. A pozeral sa na mňa. Usmieval sa letne. Ani starší oveľa nebude, pomyslela som si. Dav stojacich v autobuse ho posúval pomaly k môjmu sedadlu. Ale zasekol sa asi o päť metrov skôr.
Autobus sa pohol. Nechcela som naňho zízať veľmi okato, ale vždy, keď som sa odhodlala, oči sa nám stretli. Začala som sa vznášať. Neverila som, že ja by som stála za pozornosť takému príjemne vyzerajúcemu chalanovi.
Asi po desiatich minútach vystúpil. Obišiel zboku autobus, na okno mi do prachu nakreslil štvorlístok a keď sme sa pohli, zamával mi. Hľadela som z okna čo najdlhšie. Ale po príliš krátkej chvíli mladík zmizol. V hlave som si pospevovala Rosu na kolejích.
Nič o ňom neviem. Nikdy potom som ho nevidela a dnes si jeho tvár už nevybavím. Ostal po ňom len pocit - typický letný. Teplo, náhoda, krásne v duši, voľnosť a svet gombička.
Vonku je hnusne, odporná pľušť, naordinovala som si myslieť na leto. A túto spomienku mi privialo. Po dlhom, veľmi dlhom čase. Zohriala :)