Pohodlný, veľký, tvrdý. Netlačí zboku ani spredu. Matrac na mojej posteli je zdravý a veľmi telu prospešný. A predsa. Aj dnes som sa ráno zobudila s pocitom - že by som radšej ležala na celkom inom matraci. pokračovanie článku
Už tretiu hodinu na nočných cestách. Po celom dni v práci predtým. Uf... Kilometre ubiehajú neskutočne pomaly. Ešte šesťdesiat. Keď budem mať šťastie, do trištvrtehodiny to dám. Rádio hrá stále rovnaký hluk, navyše treba každú chvíľu prelaďovať. Cudzia krajina, cudzie stanice, nepáči sa mi to. Ťuknem do gombíka. Ticho, len hluk motora a kamienkov pod kolesami. Tak ešte päťdesiatpäť... Automatika v hlave registruje značky, zotrvačnosť v rukách a nohách ma vedie do cieľa. A v hlave? Len sama so sebou, už dlho. Na čo myslieť? pokračovanie článku
Dve armády stojace oproti sebe. Na hradbách silák s roztvorenými krídlami, priamo pod ním rytier s mečom a „kušník". „Kopiník" sa chystá osedlať draka, ale v ceste mu stojí jazdec. Za hradbou je malý prístrešok pre dinosaura, ten tráži poklad - sklenenú fľaštičku. Okolo bojovej línie poletuje režisér celej scény, ústami strieľa a píska, vybuchuje, ujúka. Mení hlas, reč je často vymyslená. pokračovanie článku
Drobný muž sedí na posteli, je vysoká, nohami nedosiahne na zem. Hovorí veľmi ticho. Aj tak by som mu nerozumela. Jeho slová mi jednoduchou angličtinou prekladá drobná tmavá dievčina. Nikdy predtým som nepočula jazyk paštu akým sa hovorí v Afganistane. Znie mi spevavo a slová sa podobajú. Muž sa občas pozrie za môj chrbát, na chlapčeka a dievčatko, ktorí sa na zemi hrajú s mamou. Dve krásne okaté deti. Tretie, najmenšie, spí. Spod periny vidno len háčkovanú ružovú čiapočku. Polročné dievčatko. Ani nevie, čo všetko už má za sebou. Rovnako ako oni všetci. pokračovanie článku
Sústredím sa na dej, úplne. Sama mám zimomriavky, keď čítam, ako sa objavil lev s hrozivou hrivou, ale deti mali pocit, že im je pekne a nič zlé im nehrozí. Bála sa len zlá čarodejnica, konečne, myslím si, dlho to vyzeralo, že je na koni. Poznám ten príbeh, ešte sa zamotá. Viem, že kapitoly sa končia uprostred deja a malí ešte nemôžu urobiť to, čo pred časom ja - že jednoducho neprestanem čítať, kým nedôjdem na koniec. Jedna kapitola. Alebo dve. Keby tieto dohody neplatili, každý večer by som od čítania zachrípla. pokračovanie článku
Spletám očko k očku, ešte by som potrebovala trochu modrej vlny. Nestihnem ju tento týždeň kúpiť, rátam, hm, asi poprosím manžela. Jedenkrát by návštevu galantérie zvládnuť mohol... Ale čo si! - ozve sa pobúrene vnútorný hlas. To si necháš ujsť? No, asi nenechám. Tie malé obchodíky napchané vlnou, niťami, záplatami, korálikmi, škatuľkami na bavlnky, predlohami na výšivky... nikdy, keď môžem, ich neobídem. pokračovanie článku
Okolo stola sedelo asi pätnásť učiteliek z rôznych škôl aj miest. Zhovárali sa už hodnú chvíľu. Chceli len tak trkotať, užiť si spoločný večer. Ale podľa očakávaní, skončili pri práci. „A my sme bohatá škola. Elektrotechnici. Nesťažujem sa." Pani učiteľka mala odvahu. Viaceré sa na ňu pozreli prekvapene - chváliť sa s tým, že sa škole darí, nie je veľmi obvyklé. pokračovanie článku
„Volali mi pravnoučata, domlouvali jsme se, kdy přijedou...", tak začala telefonát so mnou pani Miluška Havlůjová. Pravnúčatá? Vnúčatá jej detí? Možno jej syna? Toho syna, na ktorého sa idem práve pýtať - pretože keď mal rok a pol, zverila ho do opatery iných? Trvala na svojich zásadách, odmietla podpísať spoluprácu s ŠtB. A na jej vzťahu so synom sa to dodnes podpísalo. Počkám, kým sa pri telefóne usadí. A začínam sa pýtať. Na fascinujúci, prekvapujúci a možno nepochopiteľný príbeh, ktorý sa začal koncom druhej svetovej vojny. pokračovanie článku
„Nemôžem zaspať", šepká mi do ucha, tesne po tom, čo ma prebudil tým, že mi prišliapol nohu a zvalil sa na ruku. Už bude ráno, čas vstávať, hoci vonku to tak nevyzerá. „Priniesol som si vankúšik", ale aj tak si dá hlavu na môj. Pod pazuchu si lepšie pritiahne modrého látkového psíka, kolienkami chvíľku dôkladne kope a dokonale ma preberie. Jemný prúd dychu smeruje presne do mojej tváre. pokračovanie článku
Býval vedľa mojich babičiek, ich balkóny delila len tenká sklenená priečka. Cez ňu som ho občas zazrela ako kŕmi svoje obľúbené holuby. Inak som ho skoro nikdy nestretla. Von vychádzal málo. Tie holuby boli dôvod, prečo babičky občas „hubovali". Oni si chcú na svoj balkónik dať vychladiť piškót, ale sa nedá, lebo tie potvory od suseda sa doňho hneď pustia! Nemali by ste, hovorili mu občas poza tú sklenenú prepážku. A čo už by som potom z toho života mal, odpovedal drobný pán Žváček s hrsťou plnou zrna. pokračovanie článku
Do jeho lavíc sa vmestí do dvadsať ľudí. Babiček vo vrstvených sukniciach možno ešte menej. Dnes tu sedávajú už len raz v roku. Chodievali sem od 1836-teho, vtedy kostelík postavili. Vraj ho Inovciam darovala susedná Beňatina. Naprv stál kostolík na samom vrchu kopca nad dedinou. Vietor a sneh sa doňo opierali príliš často, preto ho celý preniesli o kus nižšie, do závetria. Jeho cibuľovité vežičky vidno aj z lesov, ktoré sú už ukrajinské, k susedom je to odtiaľ necelé dva kilometre. pokračovanie článku
Ďakujem ti, Ježiško, za všetko, čím si nás tento rok obdaril. Bolo toho veľmi veľa, najviac sa tešili deti a my veľkí sme boli vysmiati z ich radosti. Okrem darov si nám priniesol sviatočnú pohodu, za tú som extra vďačná. A chcem ti poďakovať zvlášť za seba. pokračovanie článku
Keď bola malá, určite si ako iné dievčatá želala bábiky, ozdoby, sladkosti a veľa pozornosti. Potom otca, ktorý odišiel príliš skoro. Mamka aj sestra sa snažili želania splniť, ako sa dalo. Nie všetko šlo. Stretla som ju na gymnáziu. Ako dobrá dcéra vtedy všetko robila pre dobré známky a ľahký prechod na vysokú. Snažila sa a podarilo sa. A ako každá dievčina si potom veľmi priala stretnúť veľkú lásku. Našla ju, vzali sa, s chalanom, do ktorého som ja ako dievča bola roky zaľúbená. pokračovanie článku
Vypadla na mňa, keď som vyberala zo sekretára sviatočný príbor. Musela som ju tam uložiť spolu s ostatnými vecami po babičke a vtedy som si ju nevšimla. Malá drevená lyžička. Zabalená v jemnom papieri, ktorý sa trhá. Na lyžičke vyryté CZF 1914, 1915 a 1916. Je ľahučká. Čas sa jej nedotkol. Iba to, že drevo je celkom suché prezrádza jej bezmála sto rokov. pokračovanie článku
Od rána v jednom kole. Hlasy kolegov v spoločnom priestore, rachot strojov, poklus z jedného miesta na druhé. Rýchly obed, majonézová bageta, tempo bez vydýchnutia. Šesť podvečer. Ešte sa nedá ísť domov. Nie s takouto zanesenou hlavou. Kráča ulicou zahltenou hlukom električiek, áut, šumom ľudí okolo. Na kopci naľavo majestátne a ticho stojí chrám. Nie je veriaca. Ale niečo jej hovorí odboč. Sadneš si, tam iste bude ticho. Na chvíľu. pokračovanie článku
„Maminka, pomasírujem ťa." Julinka zatne svoje malé ručičky do pästičiek a udiera - presne tam, kde mám svaly najviac stuhnuté. A sama od seba ponúka: „Chceš? Aj ti ho namastím." pokračovanie článku
Nabudúce uvidíte... Ako nerada to mám. Nechcem vedieť, čo uvidím nabudúce. Nechcem to vidieť teraz. Veď to mám vidieť až nabudúce. Načo to robia? pokračovanie článku
Keď som mala sedemnásť, jazdila som tam niekoľkokrát za mesiac. Do toho vojaka som bola zaľúbená ako len sedemnásťročná dokáže byť. Košice boli vtedy pre mňa úžasné. Park pri stanici, romantické zákutia uličiek pri veľkom námestí, vyhriate cukrárne. Ruky sme si zohrievali v spoločnom vrecku a prejsť kilometer nám trvalo aj hodinu. Vojenčina sa skončila, mladík odišiel a o rok na to aj ja z východu do Bratislavy. pokračovanie článku
„Hm... To krásne vonia, maminka." Jéj, dobre sa to začína. Deti majú dobrú náladu. Skvelé, ťuky ťuk vidličkami, dobrú chuť. Matúš sa do jedla pustí okamžite, dojedené má skôr ako ja. Julinka zatiaľ po päťdesiaty raz skúma svoju lyžičku s Popoluškou. Nikto nemá pri stole sedieť sám. Ak budem Matúša nútiť sedieť za prázdnym tanierom, najskôr vyleje čaj alebo od vrtenia sa spadne zo stoličky. Pohľadom stále odbieha k novému legu. Dobre, Matúško, môžeš sa ísť hrať. My dve dievčatá tu ešte chvíľu pozhovieme. pokračovanie článku
Už som darovala kadečo. Drobnosti aj cennosti, vlastnoručne vyrobené veci, zážitky, sľubové poukážky. Ale toto darujem naozaj prvý raz. Tento rok som na Vianoce kúpila kozu. pokračovanie článku
Posledné dve kapitoly... Už sa nám to končí. Hej, máme aj ďalšie diely, ale pre päťročných, myslím si, sú prvé dva diely Harryho Pottera viac než dosť. Nechcem, aby sa budili so strachom uprostred noci, ostatné príbehy prídu neskôr. pokračovanie článku
Vracala som sa úplne požutá večer z práce domov. „Zastav sa u nás", zavolala Zuzka. Uf. Necítim sa veľmi na návštevy. Ale Zuzka znela tak, že sa nešlo nezastaviť. Zuzka aj Zuzka mama čakali vonku pred domom. Pozvali ma ďalej, usadili na gauči, v izbe horeli sviečky a bolo krásne teplo. pokračovanie článku
Jedno kašle, druhé smoklí. Jeden pracuje do štvrtej, druhý do ôsmej. Tak čo s tým? „Katka môže." „Paráda." Katka je zázrak. Prišla k nám, keď deti začínali chodiť. Vystriedala Andrejku. Katka chodila na strednú a mala čas. Aj na to, aby nám pomáhala zvládať kritické prechádzky - keď jedno dieťa skúša prvé kroky na jednu a druhé na druhú stranu. Obe potrebujú asistenciu, ale rozpätie rúk jedného rodiča je výrazne menšie ako dvesto metrov. „A nevadí, že som diabetička?", opýtala sa hneď v prvý deň. Prečo by malo... Hlavne, aby si sa nebála detí a vedela si s nimi poradiť a aby ťa mali radi. Katku deti zobrali hneď. Vidia sa raz - dva - tri razy v mesiaci. Za tie roky sa naučili, že sú chvíle na hranie, ale veci majú aj hranice. S Katkou zdieľajú malí dokonca vlastné tajomstvá. pokračovanie článku
Bojím sa chlapíka v čiernom. Presne toho chlapíka, ktorý asi býva v Dunajskej Lužnej. A bojím sa aj jeho kamaráta, hoci toho o trochu menej. Nie je až taký neviditeľný. pokračovanie článku
Nie je asi v Bratislave študent, ktorý by ho nepoznal. Veľká biela žemľa, ktorá po rozrezaní pojme obrovské množstvo kapusty, majonézy, kečupu, šalátu, syra a sekanej alebo nejakého iného základu. Taký hrubý, že prvé zahryznutie sa končieva gitarovým tričkom. Raz som ho skúšala jesť za volantom. Musela som zastať. pokračovanie článku
Keď sme v júli búrali kuchyňu, kamarát nám požičal elektrickú jednoplatničku. Ostentatívne som ju odložila do skrine. To nemôže dlho trvať, chvíľu hádam zvládneme nevariť. Zhruba v tom istom čase sa nám pokazila mikrovlnka. Ej, tak improvizovať budeme rozsiahlejšie. Nejaký čas to šlo. Ale po týždni už sa žiadala aj teplá strava. pokračovanie článku
„Môjmu bratovi sa v pondelok narodil synček a to je jedna z veľkých udalostí v našej rodine...tak sa vytešujem a užívam si rolu tety :D" Napísala mi dievčina, ktorú si pamätám s ofinou prevesenou cez pol tváre, ako vykrúteným pekným písmom skladá súvetie s vedľajšou vetou podmieňovacou. pokračovanie článku
Zaparkovali sme na nábreží, zacúvala som elegantne na parkovacie miesto, keď auto obklopil kúdoľ dymu. Ufffff. „To vám vyvrela voda", ochotne ma oboznámil chlapík na chodníku. „S tým už nikam nepôjdete." Super. Veď nič nesvietilo, nesignalizovalo, že sa auto prehrieva... Telefonát manželovi, volanie o pomoc. Nech niečo vymyslí. Že my ideme na hodinku na výstavu a potom sa uvidí. Smrdelo to ako divé a cesta vyzerala ako by sa auto pocikalo. pokračovanie článku
Stála s rukami preloženými na prsiach, akoby sa potrebovala zohriať. Krásna štíhla brunetka, krehká, podobne ako blondínka vedľa nej. Polohlasom sa rozprávali a občas očami odbehli k preliezačkám. Pri nich sa bláznili chlapček a dievčatko. pokračovanie článku
„Maminka! Zúbková víla existuje!" „A odkiaľ to vieš, Julinka?" „Teta Anikó mi to povedala." Jáj, tak potom samozrejme existuje, usmievam sa, zatiaľ čo drobka si jazykom ťuká do dvojky vpravo dole. Už je celkom vykývaná, odhadujem to na deň - dva. pokračovanie článku
Tráva pod lesom je sivá. Od srieňu, ráno mrzlo. Ideme s priateľkami na miesto, o ktorom som nikdy nepočula. Predstavujem si ho trochu rozprávkovo, volá sa tak - Nárcie. Odbočíme z hlavnej za dedinou, prejdeme cez zákrutu a nechýba veľa, minuli by sme to. pokračovanie článku
Apollo biznis centrum, ázijská Bambusová záhradka, čas obeda. Princíp ako sa najesť je jednoduchý. Človek si naloží, čo chce a potom zaplatí jednotnú cenu. pokračovanie článku
Som žena. Novinárka. Lektorka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať.
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
